Článok pokračuje pod video reklamou
šak majú aj kovové časti. Aj tie si vie vyrobiť sám. I všeličo iné vie urobiť – iba zvony nie, hoci sa volá Emil Zvonár. Má 66 rokov a žije v drevenom rodnom dome v Zákamennom so svojou matkou Justínou. Tá bude mať v novembri už 95 rokov.
„Neviem, kde sa tu Zvonár zobral, ale pokiaľ viem, žiaden člen našej rodiny zvonárom nebol. Ani mama o tom nevie, a ona už niečo za tých 95 rokov prežila,“ hovorí Zákamenčan. Neoženil sa a odkedy mu zomrel otec, čo je už 30 rokov, žije len s matkou. „Som slobodný jak Európa,“ poznamenáva s úsmevom. „Neviem, prečo ma ženy nechceli. Akosi to tak prešlo, a teraz na starosť už na to ani nemyslím.“ Potom si povzdychne: „Veru, rýchlo to prešlo. Len nedávno som chodil do školy, pásol kravy, a už budem mať pomaly 70 rokov.“ Emil Zvonár chodil do školy 8 rokov. „Ale vychodil som len 6 tried. Dva razy som prepadol, lebo som nemal možnosť sa učiť. Nebolo kedy. Bolo treba robiť na gazdovstve, kontingenty plniť.“ Napriek tomu, že sa ničomu nevyučil, na prácu s drevom, ale i kovom je odborník. „Bieda naučí všetkému,“ vysvetľuje. „Keď človek rozmýšľa, na čosi príde. Raz sa mu niečo podarí, a potom to zdokonaľuje. Otca som mal síce naturalistu-stolára, robil okná a dvere. Ale nič mi neukázal – len keď mu bolo treba dačo pomôcť, zavolal ma.“ Emil Zvonár mal troch bratov, sestru ani jednu. „Košíky som sa naučil robiť s bratom, keď sme ešte chodili do školy. Mali sme suseda, ktorý ich vyrábal. Brat to od neho pochytil a potom sme to spolu skúšali.“ Emil sa k tomuto remeslu vrátil až po päťdesiatke. „Potrebovali sme doma košík. Reku, načo ho budeme kupovať, keď si ho môžem urobiť sám.“ A tak aj bolo. Urobil nielen jeden, ale viac košíkov. Tie potom porozdával po rodine a známym. Košíky pletie zo štiepanej liesky. Po tú si však musí chodiť až do susedných chotárov. „Záhadou je, že v dedinách, v ktorých sa rozpráva po goralsky, liesky nerastú,“ skonštatuje remeselný samouk. „Liesky nerastú ani v Zákamennom, ani Oravskej Lesnej, Novoti, ani v Mutnom, ale v Krušetnici, Lomnej, Beňadove, Breze i v Lokci už áno. Pýtal som sa na to aj jedného lesníka, no ani on mi túto záhadu nevedel vysvetliť.“ Ťažko tomu uveriť, nuž ale keď to hovorí človek, ktorý vyrába lieskové košíky a pochodil už niekoľko chotárov...
Sudy, putne, okovy, korytá, okná a dvere sa Emil Zvonár naučil robiť postupne, a to vďaka zamestnaniam, ktoré vykonával až do dôchodku. „Robil som všeličo. Po skončení 6. triedy som šiel pracovať do hory. Od 17-tich rokov som robil pri koňoch – vozil som drevo. Potom som aj rúbal, nakladal drevo na vagóny, chvíľu som robil na píle a nakoniec v stolárskej dielni. Stolárčine som sa najviac priučil od svojho staršieho spolupracovníka. Vyrábali sme okná, dvere, zruby, chatky pre lesníkov,“ spomína Emil. Priučil sa aj kováčskej robote. „Cez zimu som chodieval do kováča Michalicu. Potreboval pomôcť, robil som mu drevené veci, poriská, násady do motýk, cuchty pre konské záprahy a podobne. Popritom som od neho všeličo obkukal a keď mi bolo treba niečo ukuť, povedal mi: Zrob si, veď vieš. Čo som sa tam naučil, to mi zostalo, a niečo som sa naučil sám. Postavil som si drevenú kuzničku, aby som nemusel chodiť s každou maličkosťou do kováča.“ A po chvíli zákamenský remeselník dodáva: „To nie je všetko mať výučný list. Za socializmu som bol kvôli tomu diskriminovaný,“ prekvapí nás presným použitím cudzieho slova chlap, ktorý vychodil iba 6 tried. „Robil som robotu ako majster, ale plat som dostával ako obyčajný robotník. A keď som sa ohlásil, povedali mi: Nemáte výučný list.“
Starodávne drevené výrobky dnes robí na objednávku. „Ale nie je to zaplatená robota. Treba na to dobré drevo a veľa sa s tým človek napiple.“ Po výrobky, ktoré má práve dokončené, si príde o pár dní zákazník. No keď vykope zemiaky, urobí Emil Zvonár ďalšie. Ľudia ich potrebujú buď na tradičné použitie, ako napríklad sudy na kapustu, vaničky na solenie mäsa, košíky, alebo ich chcú mať len tak na ozdobu a pripomenutie si zašlých čias.
Aj v čase našej návštevy sme Emila Zvonára zastihli pri robote. Vymieňal v chodbičke domu drevenú dlážku – foršty. „Staré už prehnili. V zime do nich natiekla voda, musím urobiť nové,“ poznamenal stručne. Jeho takmer 95-ročná matka sa počas nášho rozhovoru zo dva razy o barličke pomaly presunula z kuchyne do izby a naspäť. Bolia ju nielen nohy, ale všetko, povedala nám. „Niekedy už prosím Pána Boha, aby si ma zobral. Ale on najlepšie vie, kedy to má urobiť,“ vraví nám zvučným hlasom. „Ale musíte hovoriť hlasnejšie, lebo už nepočujem,“ pripomína nám, keď sa jej na čosi pýtame. Zaželali sme jej zdravie, aby vydržala ešte do stovky. Ktovie, či rozumela, ale do očí sa jej tisli slzy.
