• PRAHA • SYNERGIE • FAVOURITE PLACE IN THE WORLD
Minulo už 12 rokov, čo som bol v Prahe prvýkrát. Mám nádherné spomienky na prvé dobrodružné stretnutie s týmto stovežatým mestom. Stretol som sa tam so spisovateľom Bohumilom Hrabalom v „hospůdce“ u Zlatého Tigra, celú noc som sa potuloval po Václaváku a hovoril s démonmi búrlivej pražskej noci. Do veselej, typicky českej „hospody“ U Fleků nechodili zahraniční turisti, ako dnes. Rundu tam objednávali našinci tak, že zrelú plnoštíhlu čašníčku ťapli po zadku. Ona sa otočila, usmiala a nežne opýtala: „Pánové, další kolo?“ U Fleků je dnes plno neznámych cudzincov, neoplatí sa tam ísť. Večer som sa vybral na Karlov most. Deň predtým sa tam konali oslavy 650. výročia od položenia jeho základného kameňa.
Privítal ma daždivo. Unavený z cesty si vychutnávam len magický most, ostatné miesta už vlastne dobre poznám: židovské synagógy, Mala strana, Hradčany, Petřín. Na ďalší deň sa začínajú prejavovať synergie – to mám na cestovaní rád, keď sa dejú zaujímavé náhody. Dve ženy s Manchestru na mňa mávajú z pobrežia Vltavy. Čo asi chcú? Pán, čo vyberá lístky, mi vysvetľuje: „Nechcete jet s náma? Chybí nám jeden do party, abychom vypluli lodí po Vltavě.“ Nadšene prikývnem, áno, jasné, že si chcem vychutnať mesto z lode. Vediem s dámami konverzáciu v základných anglických frázach. Praha je ich „favourite place in the world“. Vetrík pofukuje a z ampliónu na lodi nám predstavia mesto:„Národní divadlo, Vinohrady, Hradčany...“
• U ČERNÉHO MOSTU • SOBOTKA • ÚDOLIE PLAKÁNEK
Mestečko Sobotka je srdcom Českého raja, aspoň tak o ňom píše Milan Lajdar v knihe Tajemné stesky, Český ráj. Autobus do Sobotky mi odchádza z nástupišťa Praha – Černý most. Pohodlne sa tam dostanem metrom. Autobus ma odváža preč. Je to taká silná a rýchla zmena ako hyperpriestorový skok vystrihnutý z knihy Stopárov sprievodca Galaxiou od Douglasa Adamsa. Veľkomesto v okamihu zmizlo a vonku za oknom práve zreje obilie. Len v Mladej Boleslavi sa na chvíľu stráca vidiecka idylka. Sobotka je rodné mesto básnika Fraňa Šrámka, s malým námestíčkom, cukrárňou a kníhkupectvom. V turistických informáciách som dostal tip na lovecký zámok Humprecht. Idem si ho pozrieť – z vrchného poschodia je nádherný výhľad na blízke okolie. V diaľke vidím gotický hrad Kost, ktorý sa nachádza neďaleko Sobotky. Za chvíľku som tam. Je to typický hrad s pevným pásom opevnenia a masívnou vežou. Pod hradom sa stretávajú tri malebné údolia, najkrajšie z nich je Údolie Plakánek. Údolím sa dostanem do nádhernej dedinky Střehom, kde mám dohodnuté ubytovanie v penzióne pri rybníku. Je to skutočná česká idylka. O penzión sa stará pani, ktorá utiekla pred mestským ruchom z Prahy a žije tu na dôchodku aj s manželom.
• V DAŽDI • HRUBOSKALSKO • ZRÚCANINA HRADU TROSKY
Ďalší deň sa vyberiem peši do Libošovic, kde je vlaková stanica. Prší ako z krhly, prejdem údolím do dedinky Vesec u Sobotky, ktorá je charakteristická množstvom dreveníc. Na hradskej leží veľký čierny pes. Vyrúti sa na mňa a zúrivo šteká. Učili ma doma, keď som bol malý, že za žiadnych okolnosti sa nesmiem zľaknúť rozúreneho psa: „Pokojne si vykračuj ďalej a on ti dá pokoj,“ opakujem si. Naozaj to funguje, odskúšal som si to vo Vesci u Sobotky. Z Libošovic kvôli dažďu radšej pokračujem vlakom. V Libni prestúpim na vlak do Turnova. Počasie sa mení, spoza mrakov vyšlo slniečko. Zo zástavky v Turnove vedie Zlatý chodník Českého raja. Kráčam do kopca, hore je rozhľadňa, je z nej dobre vidieť Liberec s Ještědom. Vôňa lesa, hríbov a veľké vápencové skaly roztrúsené v lese, divokrásne exteriéry ako v rozprávkach...
Valdštejn – najstarší hrad v Českom raji, renesančný romantický zámok Hrubá skala. Pri zámku Hrubá skala mám šťastie, zoberie ma zájazd dôchodcov autobusom do Borku pod Troskami. Vystúpim a ihneď mi ide autobus k dominante tohto kraja, k zrúcanine hradu Trosky. Až pri pohľade zhora si uvedomím, aký bol pôvodný hrad vysoký, mohutný a rozľahlý. Z pôvodného hradu zostali už len dve veže, menšia a silnejšia veža „Baba“, vyššia a štíhlejšia veža „Panna“. Z „Panny“ je fascinujúci pohľad na okolitú krajinu – je to vyvrcholenie dňa, nádherný pocit slobody. Prečo nesie hrad Trosky také podivné meno, vysvetľuje Milan Lajdar v Tajomých stezkách, Český ráj: „Nevľúdne skaliská však ľuďom pripomínali strusky (trosky), pórovité kryštalické „homole“, ktoré vznikajú pri tavení zlata, striebra a medi.“ Odtiaľ idem vlakom do Jičína, kde stretnem slovenských študentov – brigádujú v blízkej fabrike. Cestou naspäť v kupé motoráčika sedí so mnou mladý Čech, ide do práce na nočnú do automobilky Škoda v Mladej Boleslavi. Cestou mi porozpráva, že vyrábajú okolo pol milióna automobilov za rok a pracuje s ním veľa Slovákov z východného Slovenska. Má rád hory a dobre pozná tie české i slovenské.
• ROZLÚČKA S ČESKÝM RAJOM • TŘÍSKA A SHAKESPEAROVA BOUŘE • PRAHA MAGICA
Ráno sa vyberiem peši z penziónu do Sobotky. Stihnem sa ešte rozlúčiť so študentským párom z Českých Budejovíc, s ktorým som po večeroch hral žolíky. Zakaždým som ich porazil. Vykračujem si medzi dozretým obilím úzkou hradskou. Zo Sobotky mi ide autobus do Prahy. U známeho v Prahe, kde bývam, sa konečne po troch dňoch osprchujem. Chodil som v jednom oblečení, mal som so sebou len malý ruksak. Súhlasím s cestovateľom Miroslavom Nevrlým, ktorý píše v knihe Karpatské hry: „Čim je batoh ľahší, tým slobodnejšie sa človek cíti na cestách.“ V Prahe v turistických informáciách mi poradia, že na Pražskom hrade hrajú Shakespearovu hru Bouře. Neváham, veď hlavnú úlohu hrá Slovák Dušan Jamrich. Na predstavení ma fascinuje jeho slovenčina, keď sa strieda v dialógoch s češtinou. No Čechom sa to veľmi nepáči, reptajú, že dialógy v slovenčine nie sú také dobré ako v češtine. Na jednom sa s nimi zhodnem: výkon herca Jana Třísku je excelentný, s každým jeho príchodom na scénu sa predstavenie rozžiari svitom imaginácie, zmysluplnej práce so slovom, mimikou a gestami. Po predstavení idem z hradu k zastávke metra „Malostranská“. V noci je Praha nádherná, rozžiarená, neopakovateľná hodná prívlastku PRAHA – MAGICA.
• ČERNOŠICE – MOKROPSY • SPOMIENKY NA BICYKEL OD PARTIZÁNOV • TRAMPSKÁ OSADA
Môj známy má chatu v chatovej oblasti za Prahou, v Černošiciach – Mokropsoch. Keď som tu bol prvýkrát, pred 12 rokmi, mal starý bicykel a tvrdil mi, že ho kúpil od slovenských partizánov. Jazdil som na ňom, počas jazdy strašne vŕzgal. Mladé dievčatá sa za mnou obzerali, čakali, že na bicykli bude stará pani, a z nej sa vykľul mladý chalan. Usmiali sa, bolo to veľmi príjemné. Osada bola zatopená pri veľkých záplavách v Prahe a odvtedy tu už nestavajú nové chaty pri vode. Aj tak je to veľmi príjemné miesto, veľa ľudí sa tu v lete kúpe v rieke Berounka. Premáva tu každú hodinu plť z jedného brehu osady na druhý. Všetci sa tu poznajú a zdravia, vzťahy v osade sú nádherné. Jeden vitálny 80-ročný bývalý profesionálny boxer mi rozpráva, ako sa zamlada dostal do Košíc a bol jediný biely v triede s Rómami. Naučil sa od nich techniky, ako sa biť. Presťahoval sa neskôr s rodičmi do Prahy, strašne mlátil spolužiakov v triede a hádzal po nich všelijakými predmetmi. Hovoril o živote, ako sa kedysi ľudia združovali, ani vo vlaku nik nechcel cestovať sám a rýchlo si prisadol hoci aj k neznámemu človeku. No a dnes je v kupé najradšej každý sám, osamote. Večer sme šli na zábavu do „hospody“ U trampskej osady. Hrali tam staré trampské pesničky a české dievčatá za každý tanec povedali „děkuji“.
•V KUPÉ S DIEVČAŤOM Z ORAVY • RICHARD BACH A DOBRODRUŽSTVÁ POTULNÉHO PILOTA• DOMA
Cestujem naspäť vlakom. Keďže nemám miestenku, hľadám si kupé, kde majú voľné. Najprv si sadnem do prvého voľného, ale ľudia sa v ňom tvária namosúrene a až do Žiliny sa mi s nimi nechce cestovať. Radšej idem ďalej a prisadnem si k peknému dievčaťu. Vyberiem si knihu od Richarda Bacha – Nic se nestane náhodou s podtitulom Dobrodružství potulního pilota v moderní Americe, ktorú som si kúpil v Prahe. Začítam sa: „Lietadlo je len kopa dreva, drôtov a plátna, nástroj, vďaka ktorému človek poznáva oblohu a sám seba. Lietadlo je symbol slobody, radosti, schopnosti niečo pochopiť a dokázať, že to chápeme...“ zamýšľa sa Richard, jeden z potulných pilotov v knihe, ktorí každý deň idú niekam ďalej. Hľadajú stratené časy na starých lietajúcich dvojplošníkoch a robia vyhliadkové lety po Amerike za 3 doláre. Nechce sa mi čítať celú cestu a tak sa dievčine prihovorím. Ide z Prahy od priateľa, je letec. Lietanie je priateľova najväčšia vášeň, má novú prácu, začal lietať na linke Praha - Paríž. Slečna teraz cez leto brigáduje na Tatliakovej chate v Roháčoch a v Prahe bola kvôli nemu. Je to veľmi fajn spoločníčka a tak mi cesta rýchlo ubehne. Pred vystupovaním z vlaku si ešte stihne odpísať názov mojej knihy. Možno ju kúpi priateľovi, kniha je o potulných letcoch a jej priateľ zbožňuje lietanie. Rozlúčime sa v Žiline na stanici a ja sa vraciam domov po týždni plnom dojmov a zážitkov. Cesty ma vždy obohatia. Vidieť iný kraj, získať novú energiu a chuť do života, to potrebujem. Raz za čas musím niekam ísť, nezáleží na diaľke. Na cestách zisťujem, že v živote je všetko možné. Vďaka tomu si uvedomujem, že aj miesto, kde žijem je vlastne pre cudzinca niečo neznáme a nové. Začnem si všímať veci, ktoré by som si za normálnych okolnosti nevšimol. Napríklad nádherný výhľad na jabloň za mojím oknom. Nemusím odísť na opačný koniec sveta, aby som zažil niečo neuveriteľné a exotické. Tú najlepšiu exotiku vlastne mám rovno pred nosom.
Autor: Medard Slovík
