y. Obaja si ako na povel pohládzajú dlaňou hlavu, hoci nemajú ani vlasy, ani čapicu, ani baret, ani mafiánsku šľapku s vysúvacím šiltom. Sú takmer rovnakého vzrastu, takmer rovnakých širokých pliec, takmer rovnakej svalovej hmoty, ani nie tak svalovej, ako tukovej; prižmúrené oči schované za mierne pripuchnutými vankúšikmi, namiesto očí rovná čiarka, cez ktorú pozorujú okolitý svet. Šuškajú si medzi sebou...
Za nimi sedí ich Matka; neurčiteľný vek /od 60 do 80/, oči strežú každý pohyb, nadmerne vyvinuté uši zachytia každé slovo blízko i ďalej prevravené, či len na pol úst povedané. Jej hruď spľasnutá už štyridsať rokov sa pnie hrdosťou zo synov. Sú to vydarení synovia.
Dnes čakajú od nej taký skvelý typ, aký im pred tromi mesiacmi predostrela tiež na tejto terase: vykradli vo vežiaku, v súkromnom byte, dve izby. V tretej spali spánkom spravodlivých dvaja manželia. Ráno majitelia bytu zistili, že sa im z obývačky stratil nábytok, čierna technika, porcelán, kazety, vzácne výrobky z dreva, talianska čajová súprava z roku 1920 po starej mame; z kuchyne prístroje, porcelán, chladnička, a hotovosť v bankovkách, uložená na „dobre skrytom mieste.“ Manželka Iveta (po šoku) nahlásila zlodejinu na patričné mesta. Manžel Vendo sedel na stoličke, ktorú im nechali a kýval sa ako profesionálny rabín. Prišli orgány. Spísali zápisy. Vypočuli manželov, susedov, správcu bytového spoločenstva. Susedia nič nepočuli. Nikto neprišiel na to, že Matka predtým prenajala prázdny byt na tej istej chodbe, na tom istom poschodí mesiac pred krádežou. Mesiac po krádeži prišiel sťahovací voz. Neznámi sťahováci. Neznámi nájomníci. Neznáme číslo nákladiaku, ŠPZ-etka z Nových Zámkov, číslo falošné. Iveta a Vendo boli v tom čase na návšteve u Ivetiných rodičov. (Mama mala sedemdesiatku...) Podozrenie bolo na kadekoho: na miestnu mafiu, na bezdomovcov, na profesionálnych vykrádačov bytov v tom čase „putujúcich po okrese.“ Na skvelých synov Matky si nikto nespomenul.
Po druhom pive Matka navrhla: Vykradnete zlatníctvo. Je napojené na signalizáciu na polícii. Ty, Igorko, pôjdeš do domu majiteľa. Tuto, na papieri, máš napísanú adresu a plán kade sa máš pohybovať. Pôjdeš v noci. Úlohu máš jednoduchú: potichu vziať kľúče, čo sú zavesené za dverami kuchyne na klinci. Namaciaš ich vo zväzku, z ktorého trčí veľký kľúč od sejfu. Ty, Krištof, máš úlohu zložitejšiu: pôjdeš do susedného domu, tam ťa bude čakať brat; pôjdom prejdete popod strechu od susedov do zlatníctva, (pôjdy sú predelené len doskami) presne nad chodbou obchodu sú staré dvercia so zhrdzavenou hasprou; cez ne zoskočíte rovno pred dvere predajne zlatníctva. Všetky kľúče budú na jednej karike...
Tak sa aj stalo: vynikajúci mozog Matky všetko vopred naplánoval. Alarm sa spustil po otvorení sejfu. Synkovia vedeli, že majú ešte 5 minút do príchodu majiteľa a desať do príchodu polície. Stihli vybrať zo sejfu všetko zlato, striebro, šperky; Krištofovi neušlo, že na stojane sú uložené drahé hodinky. Zhrabol ich do otvoreného vaku... Majiteľ pribehol skôr, ako došla polícia. Bratia už mali vopred pripravenú ústupovú cestu cez záhrady, uvoľnené latky a dosky, poprestríhaný drôtený plot. Policajti strieľali tým smerom, kade utiekli. Noc bola, netrafili. Stopovací pes stratil stopu v rieke. Žiadne dôkazy. Žiadne odtlačky. Tovar ešte v tú istú noc prevzal pán Neznámy a odfrčal na rýchlom porsche smerom nadol.
Synáčikovia si dali tretie pivo. Zďaleka zdravili z terasy mestských policajtov. Zakývali hliadke v policajnom aute. Matka sa naklonila k Igorkovi, mladšiemu synovi. Povedala: Je to O.K. Žiadne podozrenia. Počkáme. Dostala som echo - tovar je už predaný. O mesiac budeš mať aj ty novučičký Passat VW. Nebudeš závidieť bratovi... Hrdo hľadela Matka na svojich synov. Sú to TAKÍ ZLATÍ CHLAPCI
(Tento príbeh pochádza z okresu Prievidza. Na Orave nemáme ani mafie, ani zlodejov a úplatkári sa odsťahovali. A ak aj sú, tak sú to len „ďadkoši,“ - prisťahovalci.)
Autor: ALEX
