olu s členmi Klubu námestovských turistov na druhú najvyššiu horu krajiny, videl Tróju, Efez, Pergamon, Istanbul, Kapadokiu s jej skalnými obydliami a chrámami, ale aj turecké moria. „Veľa som o tom čítal, tak som bol rád, že som to mohol vidieť na vlastné oči,“ hovorí. „Asi pred 12 rokmi som bol v Istanbule, no teraz som prešiel aj antické mestá a vnútrozemie.“ Najviac ho očarili antické pamiatky, ale priniesol si aj negatívne dojmy. „Prekvapil ma tam doslova nekonečný neporiadok. Vyzerá to, akoby nezbierali odpadky a nič nečistili. Takmer nikde som tam nevidel odpadkový kôš.“ Výnimkou boli vari iba turistické strediská pri mori. „Na druhej strane som bol veľmi milo prekvapený, že sa tam nekradne, ľudia sú čestní. A dobrý dojem som mal aj z ciest, ktoré sú dobre vybudované.“
Do Talianska sa Ján Šeliga dostal vďaka svojmu rezbárskemu umeniu. Do mestečka Cuceglio pri Turíne ho pozval predseda Kysucko-oravsko-liptovského rezbárskeho spolku Daniel Novotný. Okrem nich dvoch boli v Cucegliu ešte traja ďalší slovenskí rezbári. Zúčastnili sa tam prvého ročníka Memoriálu Pavla Šarišského. Pavol Šarišský bol ľudový rezbár z východného Slovenska, preto si každý iste položí otázku, prečo sa jeho memoriál koná v Taliansku. Vysvetlenie nie je také zložité, ako sa na prvý pohľad zdá. V mestečku Cuceglio žije už 7 rokov dcéra Pavla Šarišského – Agneška, ktorá sa tam vydala. Keď bol u nej pred pár rokmi na návšteve otec, náhle zomrel na infarkt. Na jeho pamiatku sa dcéra rozhodla usporiadať rezbársky memoriál. Ten Agneška organizovala v spolupráci s miestnou samosprávou a tak mali slovenskí rezbári všetky náklady spojené s cestou i týždňovým pobytom zaplatené. „Bývali sme v opustenom, ale zachovalom františkánskom kláštore, postavenom začiatkom 18. storočia. Každý z nás mal jednu izbu-celu s jednoduchým nábytkom. Malo to zvláštnu atmosféru a prežívali sme tam zvláštne emócie. Kláštor bol na vyvýšenom mieste, takže z neho bolo vidieť na celé mestečko a okolie,“ popisuje svoju skúsenosť hruštínsky rezbár.
Slovenskí rezbári si dali za úlohu vytvoriť z dreva betlehem v životnej veľkosti, ktorý potom darovali miestnemu kostolu. Z tvrdého dreva, duba, vyrezali troch kráľov, Jozefa, Máriu, Jezuliatko a ovečky. „Ja som urobil jedného z kráľov a Jezuliatko. Bál som sa, že z čerstvého duba sa bude vyrezávať ťažko, ale šlo to celkom dobre,“ hovorí Ján Šeliga. Výsledné dielo bolo potom miestnym obyvateľom predstavené na slávnosti spojenej s ochutnávkou rôznych druhov syra. „Boli sme oblečení v krojoch, tak si nás domáci všímali. Postavami z betlehema boli veľmi nadšení. U nich to vraj ešte nikde nevideli. Deťom sa najviac páčilo Jezuliatko – všetky sa s ním chceli odfotiť.“ Naši rezbári sa museli na slávnosti zapojiť aj do karaoke a spievať. „Neboli sme na to vôbec pripravení. Či sme vedeli, alebo nevedeli, museli sme spievať,“ spomína na zábavnú príhodu J. Šeliga.
Taliani sa o Slovákov veľmi dobre starali. „My sme pohostinní národ, ale oni sú ešte viac. Pozývali nás na obedy a večere, ktoré sa skladali aj z desiatich chodov. Čo ma však prekvapilo, takmer vôbec nepili. Hoci vínne pivnice mali,“ vraví rezbár z Hruštína. Prekvapilo ho aj to, že auto tam mal vari každý, ale internet len máloktorí. Dokonca ani telefón tam vraj nemá každý.
Na budúci rok sú slovenskí rezbári pozvaní do Cuceglia znova. „Dohodli sme sa, že tentoraz by sme vyrezali nejaké postavičky pre deti v škole.“ Ján Šeliga napokon zostal v Cucegliu o pár dní dlhšie ako jeho kolegovia. Jednému z miestnych obyvateľov, lekárovi, sa totiž jeho kráľ tak zapáčil, že si ho chcel hneď kúpiť. Socha však nebola na predaj, pretože bola darovaná farnosti. A tak lekár napokon rezbára prehovoril, aby mu vytvoril ešte jedného kráľa. V Taliansku teda Oravci zanechali nie troch, ale štyroch kráľov.
Päť dní bol hruštínsky ľudový umelec aj v maďarskom Sarvaši. Boli tam s ním aj Stanislav Ondrík z Krásnej Hôrky a mladý rezbár z Tvrdošína Peter Kuník. V miestnej slovenskej škole viedli detský rezbársky tábor a zároveň vytvorili pre školu dve sochy. Ján Šeliga slovenskú dievčinu s džbánom a Stanislav Ondrík spolu s Petrom Kuníkom tri metre vysokého slovenského mládenca – Paľa. Slovenská škola v Sarvaši rezbársky tábor organizovala v spolupráci s Oravským osvetovým strediskom v Dolnom Kubíne. Oravskí ľudoví umelci priniesli do školy vôňu dreva, priblížili deťom starú ľudovú tradíciu a odovzdali im svoje bohaté skúsenosti. Pod ich dohľadom a s ich pomocou aj pod rukami detí vyrástli prvé umelecké výtvory, ktorým sa taktiež dostalo uznania. „Ľudovoremeselné tábory usporadúvajú na škole v Sarvaši už šesť rokov, vždy na konci školského roka. Vlani sa napríklad venovali košikárstvu,“ vysvetľuje Ján Šeliga. V škole sa učia deti slovenskej národnosti nielen zo Sarvaša, ale i z okolitých dedín. „Žiaci do nej chodia kvôli prestíži, pretože je lepšie dotovaná ako ostatné. Je perfektne vybavená. Je tam aj materská škola a internát, v ktorom cez týždeň bývajú žiaci zo vzdialenejších obcí.“ Deti však napriek tomu vedia lepšie po maďarsky ako po slovensky. „Najmä mladší síce slovensky rozumejú, ale horšie rozprávajú,“ dozvedáme sa od Jána Šeligu.
Minulý týždeň sa už ľudový rezbár z Hruštína zúčastnil ďalšieho podujatia. Tentoraz však doma na Orave. V rámci sprievodného programu súťaže Drevorubač 2007 vyrezával na Nábreží Oravskej priehrady spolu s dvomi kolegami sochy z kmeňov topoľa.