d mnohými rokmi. V celej lokalite sú len dva reproduktory verejného rozhlasu, takže sa občania o správach z mesta veľa nedozvedia. „Ak by náhodou začalo horieť, alebo by sa stalo niečo vážne, my o tom vedieť nebudeme. Chýba nám totiž poplašné zariadenie, ktoré by nám prípadné poplachy mohlo hlásiť. Nemáme dokonca ani vlastné ihrisko! Kedysi tu bola škola s priestorom vyhradeným na športové účely. Budova bývalej školy však pred niekoľkými rokmi prešla pod cirkev. Dohoda s mestom vraj bola taká, že ihrisko ostane naše. Napokon však aj to pripadlo k cirkevnej budove. Je síce pravda, že deti nemajú zákaz hrať sa tam, no sú značne obmedzované návštevníkmi kostolíka,” rozčuľovali sa ľudia pri našej nedávnej náhodnej návšteve Ústia nad Priehradou. Ľudia sa však cítia najviac obmedzovaní tým, že si po najzákladnejšie potraviny, akými sú chlieb, či mlieko, musia chodiť až do niekoľko kilometrov vzdialenej Trstenej! Ak má človek auto, vyhral. Starí ľudia sú však na tom horšie. Chlieb ich vyjde na takmer 50 korún. Mnohí určite nevládzu pravidelne cestovať do mesta len kvôli tomu, že potrebujú kúpiť jedlo. Nemajú však na výber, u nich si nič na jedenie kúpiť nemôžu. Chýba im tu totiž obchod s potravinami! „Máme tu jedno pohostinstvo, aj to je otvorené len večer. Najhoršie na tom je, že tu chodí čoraz viac turistov, ktorí hľadajú obchod. Žiadny tu však nenájdu. Našiel sa jeden súkromník, ktorý si chcel otvoriť vlastné potraviny. Už mal všetko pripravené – priestory, regály, povolenia. Prevádzku by však finančne nedokázal sám utiahnuť. Požiadal teda mestský úrad o 5000-korunovú dotáciu mesačne na dobu aspoň dvoch rokov. Tak by bolo aspoň na energie. Na mestskom úrade mu však schválili len 2500. A s tým sa predsa podnikať nedá,” hovoria nám ďalej ľudia. Sami sme mali možnosť vidieť, ako sa trojčlenná rodinka na prechádzke chcela ísť osviežiť nejakým nápojom. Obchod nenašli a pohostinstvo malo dvere zamknuté...
Ľudia už strácajú nervy. Najradšej by boli, keby sa z ich obce opäť stala obec v pravom zmysle slova tak, ako to bývalo v 70. rokoch. Ak by takýto postup nebol možný, žiadajú od primátora Trstenej aspoň viac poslancov, ktorí by hájili ich záujmy a starali sa o chod a vzhľad tejto prímestskej časti. Zatiaľ sa však nedočkali ničoho – ani zlepšenia vzhľadu, ani poslancov, ani podpory. Rozmýšľajú dokonca aj nad tým, že k sebe pozvú televíziu, ktorá ich situáciu, neobvyklú na 21. storočie, natočí. Zatiaľ však čakajú a dúfajú, že sa predsa len niečo zmení.
A ako vníma celú situáciu primátor Trstenej Jozef Ďubjak?
„Prekvapuje ma, že za vami chodia so sťažnosťami a ja o nich neviem. Máme tam komisiu miestnej samosprávy zloženú zo šiestich členiek pochádzajúcich z Ústia. Tie pravidelne zasadajú a na mestských zastupiteľstvách prednášajú požiadavky občanov. Neviem však o takýchto rozsiahlych sťažnostiach. O probléme s obchodom vieme. Vypísali sme súťaž, v ktorej išlo o realizáciu obchodu v tejto časti. Rokovali sme s Jednotou aj s Korunou, nikto tam však nechce otvoriť prevádzku. Snažíme sa robiť rôzne kroky. Oslovili sme aj poľskú spoločnosť, ktorá by na Ústie chodila ambulantne predávať potraviny. Zatiaľ sa nám však nevyjadrili. Nevieme teda, či to platiť bude, alebo nie. Potom už ostáva jediný spôsob – aby si potraviny otvoril nejaký súkromník. Pokiaľ ide o rozhlas, ten bol naprojektovaný odborníkmi. Zistili sme však, že jeho pokrytie nie je dostačujúce, preto budeme rozhlasovú sieť zahusťovať už na jeseň. Postupne sa snažíme celú oblasť modernizovať a skrášľovať. Robili sme tu mnohé investičné výstavby – nový úsek cesty, vodovod, kanalizáciu, elektrinu, pretože tu predpokladáme novú individuálnu výstavbu. Vytypovali sme miesta vhodné na rekreáciu a hľadáme ďalšie, ktoré by boli na tento účel dobré. Stále sa teda snažíme robiť rôzne systémové opatrenia, vďaka ktorým by sa ľuďom z Ústia žilo lepšie a aby mali to, čo potrebujú.” Okrem toho primátor spomenul aj to, že ihrisko nepatrí cirkvi, ale pozemkovému fondu. Plánujú bezplatný prevod ihriska pod mesto. Až potom sa budú môcť starať o jeho pravidelnú údržbu a sfunkčnenie. (nk)
Autor: nk