Bola by z toho už celá dedina

ostáva pre Jána snaha zrekonštruovať historickú budovu starej fary.
Rekonštrukcia strechy a konštrukcie dreveného kostola sa naposledy realizovala v roku 1989. Plán na jej uskutočnenie však zrel v hlave tesára už dlhšie. Bolo potrebné pripraviť správne drevo, ktoré sa predtým, než ho stavebníci použili, sušilo na dvore jeden rok. Nad opravnými prácami držal kontrolnú ruku vtedajší krajský pamiatkový úrad. „Vyžadovali, aby sme si dali vypracovať u projektanta projekt. Ja som navrhol robiť rekonštrukciu podľa skutočného stavu. Pamiatkari súhlasili. Ale s tým, že každý zásah musíme zaznačiť. Šli sme po častiach. Ako náhle sme zhotovili nový prvok, nahradili sme ním ten starý, ktorý sme zlikvidovali. Kostol bol v hroznom stave. Okrem rekonštrukcie strechy sme sa rozhodli opraviť aj jeho konštrukciu. Stropné trámy a krokvy boli narušené a úplne zhnité. Báli sme na ne vyjsť, nie to na nich ešte pracovať,“ spomína Ján Zaťko. Vyše tristoročný kostol je vyrobený prevažne z červeného smreka. V tom čase ho bolo dostatok. Pri poslednej rekonštrukcii Istebňanci použili drevo z obyčajného smreka. Lešenie okolo kostola museli postaviť dvakrát. „Šindle, ktorými sme strechu pokryli, totiž zlým uskladnením stratili na kvalite. Museli sme teda objednať ešte jednu várku a položiť ich duplovane na seba,“ vysvetľuje tesár. Na istebnianskom drevenom kostolíku sa tak netradične nachádzajú dve vrstvy tradičnej strešnej krytiny. Počet 22 tisíc kusov šindľov potrebných na zakrytie celej strechy sa zdvojnásobil.
Kvôli výučnému listu odišiel Ján z domu a opustil hospodárstvo, ktoré zveľaďoval jeho otec. Myslel si, že syn ho po ňom prevezme. Ten mal však s kamarátom iné plány. Je preto na neuverenie, keď nám pán Ján rozpráva, že spočiatku sa mu remeslo, ktoré si vybral, zdalo nezáživné. „Koľkokrát sa čudujem, čím ma tesárstvo mohlo prilákať. Všetky tesárske roboty sa odvíjali od šalovačiek v základoch a to bola najhoršia robota. Dnes sa už dá stavba vytiahnuť zo základov veľmi rýchlo. Kedysi to bolo oveľa prácnejšie. Keď teraz zaúčam mladších, neraz sa ma pýtajú, či som aj ja musel prejsť všetkým tým, čo oni. Nuž, aj o tom je tesárstvo,“ pousmeje sa skúsený majster. Remeslo ho začalo baviť až vtedy, keď za prácu prevzal plnú zodpovednosť. „Keď som si musel všetko sám vypočítať, vymerať, zašalovať a vychádzať pritom z vlastného rozumu. Mal som potom radosť, že som niečo dokázal.“ Tesárstvo je podľa slov J. Zaťku schopnosť „dostať stavbu z projektu do skutočnej podoby“. Prevažná činnosť tesára však spočíva v práci s drevom. K tej má aj Ján najbližšie. Po rozumy z oblasti výroby drevodomov si k nemu chodia dokonca i vysokoškolsky vzdelaní projektanti či architekti. Po čiastočnej oprave artikulárneho kostola v Istebnom chce zrekonštruovať aj starú evanjelickú faru, ktorá stojí pri historickej pamiatke. Tá sa však nedá zrealizovať bez potrebných finančných prostriedkov. Zatiaľ teda faru aspoň udržiavajú.
Po otvorení závodu OFZ v Istebnom sa v dedine rozbehla výstavba bytov a domov. Ján tvrdí: „To som šiel zo stavby na stavbu.“ Nie vždy to mal ale tesár jednoduché. Počas éry stavania panelákov, nemali zruční remeselníci istú stabilnú prácu. Preto si museli hľadať iné zdroje obživy. Ján s partiou chlapov sa napríklad naučil klásť podlahy. Počas vojenskej služby sa dôverne zoznámil aj so stolárskou prácou. Za dlhé roky, čo tesárči, sa mu nestalo vážnejšie zranenie. No pred niekoľkými týždňami si na jednej stavbe nešťastne zlomil ruku. Táto nehoda ho vraj ani v jeho 65. rokoch neodradí naďalej sa pohybovať po staveniskách. „To máte ako s futbalistom. Keď sa raz naučí hrať, môže si niekoľkokrát dolámať nohy, či potrhať šľachy, po vystrábení sa znova vráti na trávnik. Aj keď už nevládzem tak ako zamladi, vždy je mi cťou, keď ma prizvú k nejakej stavbe,“ zhodnotil J. Zaťko a dodal: „Keby som zoskupil všetky tie domy, ktoré som kedy postavil, mohla by z nich vzniknúť celá jedna dedina.“