Anna Melicherčíková a Mária Kocková z Párnice sú sestry. Žijú v jednej dedine a obe sa odmalička venujú ručným prácam. Každá má svoje obľúbené kreslo, v ktorom tvorí. K štrikovaniu, háčkovaniu a vyšívaniu ich priviedla matka.
“Háčkujem, štrikujem, aj vyšívam. No pri telke robím najradšej to, pri čom sa nemusím príliš sústreďovať. Viete, ja musím pri telke vždy niečo robiť. Lebo ešte nenatočili taký film, pri ktorom by som nezaspala,” smeje sa pani Mária. Pri zhotovovaní komplikovanejších výšiviek sa radšej usadí do kresla v kuchyni. Tam má dostatok svetla i potrebný kľud. Momentálne sa venuje predovšetkým výšivke typu “richelieu”. “Teraz máte kadejakých vzorov a nápadov. Kedysi sa len krížikovalo. Aj mama nás naučila vyšívať iba krížikom. V meštianke sme však mali pani učiteľku, volala sa Kráľová, a tá nás naučila i hladkovanie.”
Keď sa Mária vydala, jej záľuba musela ísť bokom. S manželom sa rozhodli stavať dom, bolo sa treba postarať o deti a točiť sa okolo domácnosti. “Vždy som ale mala niečo rozrobené,” priznáva dôchodkyňa. V práci našla kolegyne, ktoré tiež rady vyšívali. Navzájom si vymieňali vzory výšiviek, delili sa o rady a skúsenosti. V podniku dokonca viackrát usporiadali výstavu ručných prác. “Jedna kolegyňa robila v konštrukcii. Mala možnosť prefotiť a zväčšiť nám vzory.” Stretnutie s istou ženou vo Vysokých Tatrách ju priviedlo k štrikovaniu ponožiek. “Zaujalo ma to. Ihneď som šla do obchodu zháňať vlnu a ihlice. Vlnu som kúpila, no ihlice boli príliš dlhé. Manžel mi však povedal, aby som si kúpila aj také, že mi ich upraví do veľkosti, akú budem potrebovať. A veruže tak aj spravil. Na izbe, kde sme boli ubytovaní, mi ich lámal vo dverách. Ja štrikujem ponožky z vlny. Ale naspodok dávam chemlon. Lepšie potom hrejú a nezničia sa tak rýchlo. Známi ich nosia po dome namiesto papúč,” hovorí Párničanka.
Pred dvomi rokmi ju navždy opustil manžel a ona ostala v rodinnom dome sama. Potrebovala si nájsť zmysluplnú činnosť, ktorá by ju napĺňala a vyplnila jej zároveň čas. Začala preto navštevovať kurzy zručnosti, ktoré organizuje Oravské osvetové stredisko. Tam získava nové nápady na ďalšiu prácu. “Teraz som napríklad dva mesiace robila rezance. Mala som veľa vajec, potrebovala som ich nejako spotrebovať. Narobila som rezancov z 85 kilov múky. Vajíčka som vyfukovala a potom som ich obháčkovala. Nuž, čo budem robiť, keď som sama. Vypustiť každé ráno sliepky a čakať, kým zomriem? To veru nie,” vyhlasuje sympatická žena.
Jej sestra Anna Melicherčíková spočiatku hlavne štrikovala – viacmenej z núdze. Bolo totiž treba zaobliecť štyri deti. S mužom stavali dom a navyše, obaja študovali na vysokej škole. Každý peniaz sa teda zišiel. “Ale neopustilo ma to dodnes. Stále si odkladám vlnky a keď sa mi nazbierajú, čosi uštrikujem. Mám kamarátku v Brne, ktorá chodí fajčiť na balkón. V chladnejších mesiacoch si na seba nemala čo obliecť. Vetrovku nechcela, aby jej nenapáchla od dymu. Tak ma požiadala, aby som jej niečo uštrikovala. Každých päť rokov jej teda urobím “cigaretový” sveter, ako ho voláme,” rozpráva mladšia sestra Márie. Na rozdiel od nej však Anna našla v rodine svoje pokračovateľky. Vyšívajú aj jej dve dcéry. Jedna z nich je ľaváčka. “Strihať sa naučila pravou, ale vyšíva stále ľavou rukou. Zatiaľ čo my s mamou vyšívame zľava doprava, ona ide naopak. Ja viem vyšívať zhora nadol, sestra zdola nahor. Keď ma popýta, aby som jej niečo opravila, alebo pokračovala v práci, ktorú začala, neviem to. Nedokážem po nej došívať,” prezrádza Anina dcéra Eva.
Kým išla pani Anna do dôchodku, bola učiteľkou. Dlhé roky pôsobila v Základnej škole v Žaškove. Okrem iného tam viedla krúžok šikovných rúk. “Chcela som deti naučiť aspoň to, aby vedeli do ruky správne chytiť ihlu a niť. Jedným časom sme vyšívali do zamatu. Bola to zaujímavá technika.”
Dodnes si uchováva dečku s motívom čerešní, ktoré vyšila s pomocou mamy ako 12-ročná. A do dnešných dní si uchováva i vášeň k tomuto koníčku. “Joj, to len chytro navariť, upratať a už aby som sedela v kresle. A naši potom len chodia okolo mňa a smejú sa: Aha, naša babka už zase vyšíva.”
