Najhoršie by bolo nerobiť nič

aj teraz chovajú s manželkou Angelou kravu a z mlieka vyrábajú pre potreby svojej rodiny syry. Majú päť detí, v takej početnej rodine sa to rýchlo zužitkuje. Dnes by už však gazdovanie neodporúčali nikomu. „Človek sa pri tom nadrie, musí sa tomu venovať či je sviatok alebo piatok. Dobytku nemôžete povedať: Počkaj, kým prejde sviatok, či kým sa vrátim z dovolenky,“ vraví Albín Bystričan. „Syry teraz vyrábame iba tak, aby sme niečo robili,“ dodáva.
Hoci pán Bystričan má len základné vzdelanie, prekvapuje svojou rozhľadenosťou. Čítal napríklad aj Solženicyna – tri diely jeho Súostrovia Gulag. S komunizmom majú aj s manželkou vlastné nepríjemné skúsenosti, najmä s násilným odovzdávaním kontingentov v 50. rokoch. Rozkrádanie štátneho majetku vo veľkom po roku 1989 však nepokladajú za nič lepšie.
Popri práci na malom gazdovstve, s ktorým už chcú pre pokročilý vek skončiť, sa manželia Bystričanovci venujú viacerým záľubám. Starý pán má tri koníčky. Rád vyrezáva formy na oštiepky a syry, opravuje staré pondusové hodiny a vyrába na ne skrinky, a čo nás najviac prekvapilo – chová perzskú mačku. Všimli sme si ju hneď, len čo nás usadil v kuchyni za stôl. Ležala pokojne na lavici. „Neviem prečo, ale ja perzské mačky akosi zbožňujem. Mal som zvýšený krvný tlak a vďaka mačke mi klesol – mačka ma upokojuje. Je veľmi čistotná a inteligentná. Môžeme tu nechať jedlo, ničoho sa nedotkne. Len surovému mäsu by asi neodolala. Toto je už tretia, čo máme. Kúpil som ju pred dvomi či tromi rokmi v Nových Zámkoch už staršiu,“ vysvetľuje Albín Bystričan. Ako ďalej hovorí, perzské mačky sa dožívajú obyčajne okolo 8 - 10, ale niekedy aj 20 rokov. „Záleží to od starostlivosti a ich genetického základu. Ich nevýhodou je, že sú chúlostivé na tvorbu močových kameňov – väčšinou zomierajú na túto chorobu.“ Ich cena sa pohybuje od 3 do 15 tisíc korún.
Ručná výroba formičiek na syry nie je v Novoti výnimočnou činnosťou. Venujú sa jej viacerí gazdovia. Albín Bystričan vyrezáva formy z javorového dreva. „Lipové drevo na to nie je dobré, lebo je mäkké. Javor vydrží oveľa viac,“ tvrdí. Tomuto koníčku sa venuje už takmer 30 rokov. Asi tak dlho opravuje a vyrába pondusové hodiny. To je už záľuba, ktorej sa venuje len málokto. „Niekto ide do krčmy, niekto zasa športovať. Ja sa dosť vyšportujem pri robote, preto si chcem po nej oddýchnuť a venujem sa koníčkom. Pondusové hodiny sú moja záľuba na voľné chvíle,“ vraví pán Bystričan. Ako hovorí, vie ich urobiť kompletne od a po zet. Ale musí mať starý hodinový prístroj – ten vyrobiť nedokáže. V prípade, že niektorá súčiastka chýba, doplní ju z iných hodín. Skrinky vyrába zo smrekového a javorového dreva, pričom na smrekové lepí podľa starého spôsobu dyhu. Navrch ide potom ešte politúra. Hodiny však nepredáva – doma ich má vyše 10 a niekoľko dal deťom. Ukázal nám ich, sú naozaj nádherné, ale s ich fotografovaním nesúhlasil. Obáva sa totiž zlodejov. Ako nám povedal, všeličo sa dočíta v novinách alebo vidí v televízii. Na zlodejov by podľa neho bolo treba tvrdšiu ruku. „Človek sa s niečím natrápi, a potom mu to nejaký lump ukradne,“ hnevá sa.
Jeho manželka Angela nám výsledky svojej záľuby vo vyšívaní fotografovať dovolila. Vyšíva kvetinové motívy hlavne na obrusy a šatky. Tiež iba pre vlastnú potrebu a pre deti. Ukázala nám aj veľkú vzácnosť – bielu blúzku, ktorú si vyšila ešte zaslobodna. Dnes si ju už neoblieka, ale niektorú z vyšívaných šatiek občas ešte nosí. Vyšíva len cez zimu, kedy má na to čas a náladu. Treba pri tom veľa trpezlivosti. „Nesmie ma pri tom nikto vyrušovať,“ prezrádza. „Lebo keby som sa s niekým čo len rozprávala, hneď by som vyšila vzor krivo.“ Jej výšivka je veľmi hustá a pevná. Dosahuje to tak, že látku si pevne napne medzi dve krosná. „Tak sa potom vyšíva najlepšie,“ vysvetľuje.
Manželia Bystričanovci sa teda na dôchodku vôbec nenudia. Ba teraz majú, ako vravia so smiechom, ešte viac práce ako predtým. „Ale najhoršie by bolo nerobiť nič,“ dodáva k tomu Albín Bystričan.