cemaker, stál pri tvorbe snímok Frankenstein či Za nepriateľskou líniou. Momentálne stavia kulisy v Maďarsku pre ďalší filmový hit, ktorý príde čo nevidieť do svetových kín.
K drevárčine sa Pavol dostal úplnou náhodou. „V deväťdesiatom druhom bola v Párnici ešte píla. Neďaleko sa natáčala filmová rozprávka Dračie srdce. Filmári prišli na pílu, že potrebujú niečo vyrobiť z dreva. Tak sme sa zoznámili i s dvoma Bratislavčanmi, ktorí spolupracujú pri natáčaní zahraničných filmov na Slovensku, a robíme spolu doteraz,“ hovorí 39-ročný Párničan. Zaujímavosťou je, že prácou s drevom sa zaoberajú aj jeho dvaja bratia. Tiež žijú v Párnici. Veľmi často sa preto stáva, že si ich ľudia mýlia. Objednajú si výrobok u jedného Michalica, telefonujú druhému a prídu za tretím.
Začiatky, priznáva Pavol, neboli jednoduché. Všetko sa musel učiť od základov. Postupne ale prichádzali zaujímavé projekty. Pre film Peacemaker staval s partiou svojich chlapov kópie budov starého a nového Pentagonu. „Robili sme ich štyri mesiace. V zábere boli celkovo asi päť minút. Po skončení natáčania sa kompletne zbúrali a odviezli na smetisko. To je množstvo dreva, sadrokartónu, klincov, samé nepoužiteľné veci.“ Okrem výroby kulís Oravec zabezpečuje i samotné filmovanie. Ak je potrebné rozobrať na stavbe stenu, aby tam mohla byť umiestnená kamera, musí byť filmárom neustále k dispozícii. Kulisy sa vyrábajú priamo na mieste filmovačky. Zhotovujú sa na základe vypracovaných a projektantom schválených projektov. Tri roky Pavol robil kulisy aj pre viedenské divadlá.
Najväčšie kulisy, ktoré kedy vyrobil, boli pre snímku Eragon. Natáčala sa v Maďarsku. „Nachádza sa tam vyhasnutá sopka, asi jediný kopec, ktorý som tam videl. Zostal po nej už len kráter. Priamo v tom kráteri sme museli postaviť 24 stavieb, ktoré tvorili akúsi dedinu. To vám bola robota,“ krúti hlavou Pavol a na Maďarsko spomína ďalej: „Neďaleko toho krátera stojí Trianonský kríž. Samozrejme, Maďarom sa nepáčilo, že v jeho blízkosti je stavebný a filmársky ruch. Navyše, keď na mieste pracovalo asi sto Slovákov...“