k spomínaná profesia veľmi vyhľadávaná. V súčasnosti je 65-ročný Ján Šangala z Oravského Bieleho Potoka na zaslúženom dôchodku. Konečne má čas na svoju rodinu a patrične si to užíva. Nikdy však nezabudne na časy, strávené či už na mori, alebo na najväčších riekach Európy.
Ján navštevoval 8-ročnú základnú školu v Habovke. Keď končil ôsmy ročník, prišli do školy v Nižnej tlačivá s prihláškami z Bratislavy. „Boli to Štátne pracovné zálohy, ktoré nás informovali, že ten, kto má záujem o lodníctvo, si môže podať prihlášku. Ja som už mal odoslanú prihlášku do školy v Turci, kde chodil brat. Moja vtedajšia triedna učiteľka Kravská však o tom nechcela ani počuť. Bola pevne presvedčená, že by som sa na lodníctvo hodil najlepšie z celej triedy,” začal spomínať Ján Šangala. Ako podotkol, sám neveril, že ho na lodnícku školu zoberú. Uvedomoval si, že bol poriadny „zbojník” a dvojka zo správania na vysvedčení mu tiež k ľahšiemu prijatiu nepomáhala. „Viete, po vojne nebolo veľa času na školu. Chodili sme na polia, pomáhali rodičom a na učenie veľa času nezostávalo. Napokon som sa však predsa dal presvedčiť. Vypísal som prihlášku a čakal,” rozpráva ďalej. Najskôr mu z Bratislavy prišlo zamietnutie. Hlavný dôvod – dvojka zo správania. Jeho triedna učiteľka však trvala na svojom. Prihovorila sa a Ján v roku 1956 predsa len k lodníkom nastúpil. Hoci zo začiatku študentom stačili na získanie výučného listu v danom obore dva roky, Ján patril do prvej skupiny, ktorá musela študovať už tri roky. Budúci lodníci museli vedieť nemčinu, ruštinu, fyziku, matematiku a množstvo odborných predmetov – plavebný zemepis, lodné konštrukcie a všetko ostatné, čo súviselo s loďami.
NA NÁMORNÍKA DOZRIEVAL DEVÄŤ MESIACOV
Vo vtedajšom Československu pôsobila Dunajplavba, do ktorej sa práve po Jánovom vyučení chystali zakúpiť námorné lode. Hoci študenti z Bratislavy neboli špecializovaní na plavbu po mori, musel sa nájsť niekto, kto by nové lode vedel viesť. Spôsob kormidlovania, viazania, plavby a všetkého, čo sa na palube lode musí robiť, bolo na námornej lodi úplne iné, ako na riečnej. Ján sa prihlásil a vo výberovom konaní uspel spolu s ďalšími štyrmi mladými mužmi. Museli sa naučiť množstvo nových vecí a nazbierať skúsenosti. Školenie trvalo viac ako deväť mesiacov, počas ktorých čerství absolventi učilišťa cestovali so skúsenými námorníkmi na „starej Republike” do Číny. „Bolo to zaujímavé obdobie. Nalodil som sa v Poľsku, kde sme čakali na náklad. Cestou sa nám na lodi odlomil sťažeň a v jednom z prístavov sme čakali niekoľko dní, kým ho opravili. Potom sme sa plavili cez Suezský prieplav, Indický oceán až do Čínskeho mora. Na palube nás bolo 37, ja som bol plavčíkom. Učili sme sa konštrukcie a všetko, čo bolo treba na palube robiť. Okrem iného som varil dôstojníkom kávu, pomáhal v kuchyni, spoznával českých strojníkov a čínsku posádku. Zaujímavé bolo, že hoci mala „stará Republika” materský prístav v Prahe, nikdy tam nekotvila. Väčšinou sa odstavovala v Štetíne alebo v Hamburgu,” spomína Ján na „veľké morské školenie”.
Krátko po návrate musel mladý námorník narukovať na vojnu. Oženil sa - a na more sa už nevrátil. Ako tvrdí, chcel byť bližšie pri rodine a skúsenosti s moreplavbou po jednej plavbe ešte nemal také, ako potreboval.
DOMA JE LEN RAZ ZA ČAS...
Ján však s lodiarstvom ani zďaleka neskončil, práve vtedy totiž len naplno začal. V tom období sa na trhu objavili nové člny – vlečné. Posádku tvorili traja ľudia. Keďže v tom čase mali mladé rodiny problém zohnať byt, lodiari dostali jedinečnú možnosť. Vlečné člny totiž poskytovali bývanie pre dve rodiny s deťmi. Ján spolu s manželkou a prvými dvoma deťmi žili niekoľko rokov takmer stále na vode. Domov chodili len občas, väčšinou len na pár dní. „Dunajplavba vtedy vedela, čo robí. Keď totiž lodiar zobral so sebou aj svoju rodinu, bol na lodi stále. Bolo postarané o čln, o náklad, o celkovú bezpečnosť. Nemuseli sa báť, že chlap bude po týždni utekať za svojou rodinou a nechá všetko tak,” vysvetľuje sympatický dôchodca. Potom sa im však podarilo postaviť dom, deťom začala škola a manželka musela s nimi ostať doma. Ako Ján tvrdí, veľmi nadšená z jeho dlhých odchodov nebola, on sa však snažil chodiť domov tak často, ako sa dalo.
ŽIVOT NA LODI NIE JE ZÁBAVA,ALE TVRDÁ DRINA
Jánove plavby smerovali väčšinou k Čiernemu moru. Z Bratislavy prechádzali cez Maďarsko, Juhosláviu, Rumunsko, Bulharsko, vtedajší Sovietsky zväz. V rumunských a sovietskych prístavoch prekladali tovar z riečnych plavidiel priamo do skladov a po kompletných zásielkach sa nakladali do námorných lodí. „Náš tovar sa vozil na Blízky východ. Často smerovali zásielky do Egypta, Sýrie, Libanonu, Bejrútu. Okrem toho chodili lode aj do Číny. Z Albánska vozili feroniklovú rudu, ktorú v námorných prístavoch prekladali do našich dunajských člnov. Tú sme potom vozili k nám na Slovensko. Raz do Bratislavy, potom do Komárna. Okrem toho sa plavilo aj do Nemecka a Rakúska. Všetko záviselo od toho, kde sa nachádzal potrebný tovar,” priblížil nám Ján najčastejšie krajiny, do ktorých smerovali náklady zo Slovenska. Bývalý lodiar kotvil počas svojho života naozaj v mnohých prístavoch. Pri otázke, čo je pravdy na tom, že má námorník v každom prístave jednu lásku, sa len pousmial. „To sú povesti. Romantika v prístavoch, o ktorej sa píše v mnohých románoch, bola možno reálna pred mnohými rokmi. Teraz je to však úplne iné. Členovia posádky robia na zmeny a museli sa o všetko starať. Niekedy, keď sme v niektorom prístave postáli dlhšie, vychádzali sme aj na breh a niektorí si možno aj našli nejaké priateľky. No príbehy majú od reality veľmi ďaleko.”
Keď si človek prečíta romány o námorníkoch či pirátoch, niekedy naozaj závidí hlavným hrdinom. Ján nás však z omylu rýchlo vyviedol. „Na lodi človek veľa úsmevných príhod nezažije. Bola to veru poriadna drina a všetko sme si museli poctivo odmakať. A k tvrdej robote sa pridávali aj prírodné živly. Na mori nás raz zasiahla hrozná búrka a, síce nie až také silné, ale veľmi podobné som veľakrát zažil aj na Dunaji. Keď začal fúkať silný spodný vietor, vlny mali výšku aj tri metre. Nenaložené lode s plochým dnom bol problém udržať na vode,” priblížil nám „krásny a ničím neviazaný” život námorníka Ján Šangala.
Ján si zo svojej práce priniesol niečo, čo nechýba hádam žiadnemu námorníkovi - viditeľné tetovanie na ľavom predlaktí si dal urobiť veľmi dávno. Už si ani sám nespomína, kedy to presne bolo. „Robil mi ho jeden odborník, ktorý bol s nami na palube. Mať tetovanie je na mori praktické pravidlo. Ak by sa náhodou niekto utopil, hneď by sa vedelo, kto to bol. Tetovanie sme mali totiž zapísané aj v osobných dokumentoch,” dodáva Ján.
