Princezná Margity Žofčíkovej však priviedla na svet šteniatok pätnásť! Bernardínka Dina - alebo Princezná, ako ju volá výhradne jej pani – bola darčekom k meninám. Tie má Margita Žofčíková každý rok až dvoje, takže manžel Ivan má čo robiť, aby na ne napozabudol. V sobášnom liste sa totiž kňaz pomýlil a Margitu premenoval na Margatrétu. A na jedny z týchto „sobášnych menín“ dostala aj živý darček – Dinu.
„Kedysi dávno som už mala sučku bernardína, no uhynula po ťažkej chorobe a ja som jej stratu prežívala veľmi ťažko. Vtedy som si povedala, že už žiadneho psa nikdy nechcem. Ale asi je to môj osud, psy mám jednoducho veľmi rada,“ hovorí matka piatich detí a opatrovateľka jazvečíčky Bagíry a bernardínky Diny. „Najprv mi manžel daroval Bagíru, ktorá je výlučne „izbovým“ psom. Dina sa tiež často tmolí po dome, ale svoje miesto má vo voliére vo dvore.“
Dvadsaťštyri hodín trvalo, kým Dina vrhla všetkých 15 šteniatok. Kým vrh skončil, minulo ďalších 20 hodín. Tie dva dni Margita prebdela pri Dine. Občas však musela zaskočiť do práce na neďalekej píle, vtedy ju pri psovi „zaskočili“ staršie deti. „Po deviatom sme prestali šteniatka počítať...“ smeje sa Margita. „Hneď mi bolo jasné, že všetky mladé Princezná neuživí, no nechala som to na prírodu. Tá napokon rozhodla – prežilo sedem huňatých, mocných šteniatok.“ Tie chce majiteľka rozpredať, veď ide o čistokrvné bernardíny. „Ale chcem ich popredať niekde ďaleko, aby som ich viac nevidela. Asi by som neprežila, keby som niektorého z nich videla uviazaného niekde na reťazi!“
Šteniatka zatiaľ nemajú ani žiadne mená, len čo niektorým s humorom pridelili deti. Jedno napríklad volajú menom známeho speváka Roby Williamsa. Nemá zmysel dávať psíkom mená, tie pravé mená im dajú až ich noví majitelia.
Dina je popri svojej mierumilovnosti vášnivá hubárka – akonáhle vidí svoju pani s košom v ruke, čo je často, už aj je pri nej. A neopustí ju po celý čas, kým znova nevojdú do domáceho dvora.
Kde sa vzali bernardíny sú súdkom na krku?
Už v 17. storočí bolo známe, že mnísi v augustiniánskom kláštore sv. Bernarda vo Švajčiarsku chovajú mohutné strážne psy. Tie často používali na vyhľadávanie a záchranu pútnikov, ktorí zablúdili v snehových búrkach, pred smrťou vyčerpaním či zamrznutím. Najslávnejší z týchto psov sa volal Barry. V rokoch 1800 až 1812 údajne zachránil pred istou smrťou približne štyridsať ľudí. Túto šľachetnú prácu konajú bernardíny pre človeka až dodnes. Ich predkami, ktoré už mnísi chovali čistokrvne, boli silné dogovité psy, využívané na stráženie stád. Zrejme išlo o potomkov psov sprevádzajúcich rímske légie pri vojenských výpravách na sever od Álp. Bernardskí mnísi vhodným výberom týchto strážnych psov položili základ vzniku plemena, ktoré v roku 1865 dostalo názov „bernardín“. Keď sa rozšírili správy o výborných vlastnostiach bernardínov, ujali sa ich chovu aj iní chovatelia, najmä Angličania. Tí pôvodné švajčiarske psy krížili s inými dogovitými plemenami, predovšetkým s mastifom a newfoundlandským psom. Týmto krížením vznikli ťažkopádne, mohutné zvieratá, ktoré sa značne odchyľujú od pôvodných odolných a obratných kláštorných psov. Živým dokladom kríženia s newfoundlandským psom je dlhosrstá forma bernardína, ktorá je dnes veľmi rozšírená po celom svete. Bernardín je dobrácke zviera, ktoré miluje svoj domov aj s jeho obyvateľmi. K cudzím ľuďom je však nedôverčivý. Preto sa z neho stal dobrý strážca vzbudzujúci rešpekt. Ešte pred druhou svetovou vojnou ho bolo možné často vidieť aj u nás ako záprahového psa. Vojna i povojnové obdobie, poznamenané nedostatkom potravín, podstatne obmedzili chov bernardínov. Dnes ho u nás chovajú len skutoční priatelia tohto plemena. Bernardín sa používa ako lavínový pes a sprievodca v Alpách a Pyrenejach.
Autor: mp
