Na poľskom trhu

nich sa ponáhľali autá, autobusy všetkých značiek, zo všetkých slovenských okresov od Popradu nadol. Slovenská trhová púť smerovala do Nowego Targu. Premotkali sa zložitými cestičkami a odbočkami na parkovisko. Ihneď bol pri nich zriadenec a ihneď vybral od nich štyri zloté. Kamil F. zahundral: „Ešte som ani dobre nezastal a už ma to stálo skoro štyridsať korún. Keby sme u nás, popri Oravici, vyberali na lúkach, kde Poliaci radi parkujú, po 50 korunách, tak by protestovali až hen - v Európskej únii!“ Manželka Eulália ho hneď napomenula: „Lístok si zaplatil, nechaj ho v aute za sklom, lebo budeš platiť ešte raz, keď budeme odchádzať.“
Zhora z cesty uvidel Kamil trhové inferno: Najmenej desaťtisíc ľudí chodilo okolo stánkov po úzkom priestore, stánky postavené tesne vedľa seba v rôznych líniách, smeroch, tvaroch, plytké, aj hlboké, pulty mini aj maxi, predaj z ruky rovno v uličke, predaj vo vnútri stanu, predaj vonku, šikovná predavačka vybehne za zákazníkom a drží ho za sako a ťahá naspäť a v troch sekundách vyloží na pult ďalších päť kusov prádla, oblekov, riflí, nohavíc, kraťasov... Každá piaď zeme je obložená tovarom od výmyslu sveta.
Zišla Kamilova rodina do sveta trhu. Už pri prvom stánku ženy zastavili. Vyberali, prezerali, každá si kúpila ihneď „šľapky“ na nosenie po dome. „Máme doma toľko papúč na prezutie, že sa budeme musieť onedlho vysťahovať,“ zahundral Kamil. Eulália ho hneď schladila: „Nemáš čo robiť, tak nos!,“ a vtisla mu do ruky igelitku s prvým nákupom. Predavačka ponúkala kúsok oštiepka. Okoštoval. Ďalšia ho tiež ponúkla. Okoštoval. Nozdry mu zvetrili inú vôňu. Povedal: „Vonia tu pečená klobása!“ To zvolal radostne, v očakávaní, ráno neraňajkovali, všetci boli nedočkaví. Eulália ho schladila: „Nevolala som ťa na trh kvôli žrádlu, volali sme ťa kvôli kvalitnému a lacnému tovaru!“ Eulália a dcéra Lila sa pristavili pri stánku so ženskými blúzkami: barchetové, bavlnené, jemné, drsné, vyšívané, rôzne druhy, rôzne štýly. Preberali, probovali, za stan odišli, obliekli, zobliekli, skoro kúpili, nakoniec si to rozmysleli.. „No, vari podídeme ďalej...,“ povedal Kamil. Pridal sa k nim sused Jozef, bol na trhu sám, prišiel autobusom. Kamila to potešilo. Obzerali (spolu s Jozefom) spoločenské obleky:“Pekné, ale drahé,“ povedal Kamil, „na svadbu možno, ale v dohľadnej dobe sa v rodine nik ženiť či vydávať nebude, čo povieš, Jožo?“ Obrátil sa, ale zistil, že to hovoril akémusi bradatému Poliakovi s nechápavým pohľadom. Joža nebolo vidieť. Kamil zareval: „Jozef!“ Stovka ľudí v tom momente zastavila nekonečný prúd. Jozef sa rozrehotal: „Veď stojím za tebou, čo bliakaš ako siréna!?“ Kamil z toho tak znervóznel, že za posledné slovenské koruny si kúpil šiltovku s tvrdou golfovou strieškou. Jozef ho pochválil, že mu čapica pasuje, ale o chvíľu pri nich stáli baby. Dcéra sa rozrehotala, a Eulália? „Len čo ťa na chvíľu nechám, kúpiš volovinu. Načo ti to bude?“ „Na hlavu,“ odpovedal Kamil. Odložil čapicu medzi lacné podprsenky do ďalšej igelitky. Okolo šiel vysoký pán o dvoch barlách. Pred ním zohnutá rýchlonohá stredneveková manželka, za ktorou pán viditeľne nestačil. Za každým druhým krokom takmer spadol, jeho barly sa opierali o vratké kamienky cestičky pomedzi stánky. Muž kričal: „Veď si bola už pri troch stánkoch s rifľami!“ Žena nespomalila, v rýchlosti vybrala zákrutu, ani sa neobzrela a zvolala: „Trénuj!!“
Eulália s dcérou sa beznádejne stratili. Jozef povedal: „Môžeme si vari oddýchnuť. Hybaj, dáme si voňavú pečenú poľskú klobásu!“ Šli. Dali si. Aj s prílohou. Poľské pivo nebolo ako naše, no bolo zo siedmej police, tak chutilo inak, ako z prvej police vedľa rozpáleného roštu. Jozef povedal: „Idem pozrieť koberce, tuto sa pozri, poznávacie znamenie bude táto biela čapica navrch mojej hlavy.“ Kamil nemal čo robiť, mal zopár zlotých, kúpil za ne cukríky. Keď sa zobzeral, Jozefa nebolo. Bielych čiapok bolo na hlavách čoraz viac. Pustil sa Kamil tým smerom, kade zmizol Jozef. Zablúdil. Trikrát obišiel stánok s pletenými košmi, dvakrát bol pri vystavených sedačkách, raz ho zastavilo oplotenie, druhýkrát naňho zakričali, že tam nesmie ísť, za stánkom cikalo dieťa a tak sa zľaklo, že utekalo so spustenými nohavicami a revalo... Pustil sa voslep, našiel sa v meste, kráčal po krajnici dvadsať minút, ďalších desať hľadal parkovisko. Nebyť náhody, blúdil by do večera.
Kamil sadol do auta. Ženy v ňom sedeli ticho, ako v kostole. Bodaj by nestíchli: keď to porátali, nakúpili všelijaké taľafatky vari za štyri tisícky. Potom prehovoril Kamil, hlava rodiny: „Toľko peňazí minúť na zbytočnosti! Budúci týždeň pôjdem na trh sám! Najprv sa zorientujem, potom si to prezriem v pokoji, až potom vás vezmem na nákupy. A peňaženku budem opatrovať ja!“ Naštartoval motor. Jozef s plnou náručou nákupov zabúchal na kapotu: „Vari ma tu nenecháte!“