Ján Janík a Štefan Nitriansky sa pobili v Chlebniciach. Ozbrojení po zuby. Oblečené mali však dobové kostýmy, Štefana zdobili dlhé vlasy, brada a meč. Už na prvý pohľad bolo jasné, že ich niečo spája, aj keď sa stále bijú. Ich obľúbeným koníčkom je šerm. Obaja patria k veľkej skupine zanietencov, ktorých neustále láka dobrodružstvo, historické veci a dianie, vtedajší spôsob života. Obidvaja svorne tvrdia, že šerm v sebe skrýva oveľa viac, ako si mnohí myslia. Sú to roky tvrdej driny, odhodlania a chuti ísť za niečím, čo vás naozaj láka.
Ján so Štefanom boli pred mnohými rokmi spoluzakladateľmi šermiarskej skupiny Arwen v Nitre. Okrem toho spolu s kováčom Milanom Šutom z Chlebníc vytvorili na Oravskom hrade zbrojnicu plnú zbraní, ktoré si vyrábali sami. Počas Chlebnického Chlebíka sme mali jedinečnú možnosť porozprávať sa so Štefanom o šerme a dozvedieť sa o ňom čo najviac.
STÁLE NEUTÍCHAJÚCI ZÁUJEM O ŠERMIARSTVO
Od založenia Arwenu ubehlo už veľa času a skupina odvtedy prešla veľkými zmenami. V roku 1999 sa rozdelila na dve vetvy. Jedna nesie dodnes meno Arwen, druhá sa nazvala Ancile. Ján už nebýva v Nitre, ale v Chlebniciach, odkiaľ má manželku. Tu založil miestnu skupinu milovníkov šermu Drako. Štefan sa po rozčlenení pridal k novovzniknutej skupine Ancile, ktorá pôsobí prevažne na Zvolenskom zámku. Obidvoch od seba delí množstvo kilometrov. Vzdialenosť však nie je prekážkou pri spolupráci v tom, čo obidvoch baví a fascinuje. Pokiaľ ide o šerm, vždy si k sebe dokážu nájsť cestu. A obidvom ide o to isté – pripomínať si históriu, šermovať a zasvätiť do sveta šermovania ľudí, ktorí o to majú záujem.
Ako nám Štefan potvrdil, v bývalom Československu je o šerm skutočne obrovský záujem. V Československu preto, lebo aj po rozdelení tieto dve republiky v tomto smere veľmi úzko spolupracujú. „V bývalom Československu má šerm obrovskú tradíciu. Najvyššia koncentrácia šermiarov z celej Európy je práve u nás a u našich českých susedov. Hoci sú šermiari v každom štáte, nikde ich nie je toľko ako na Slovensku a v Čechách. Možno je to zaujímavé, ale je to naozaj tak.”
ŠERM ZAUJME MNOHÝCH, NO NIE VŠETCI VYDRŽIA
Šermiari z celej Európy sa často stretávajú. Slováci cestujú do zahraničia, zahraniční prichádzajú k nám. Ján často navštevuje slávnosti vo Francúzsku, Štefan so skupinou Ancile, ktorá má v súčasnosti osem členov, chodí prevažne na stredoveké akcie do Talianska. „Tam majú ľudia veľmi dobrý vzťah k histórii. Takmer celé mesto sa počas takýchto akcií oblečie do dobových kostýmov a prechádzajú po uliciach. Aj keď nie sú všetci šermiari, je to veľmi pekné. Minule išiel sprievod až 2,5 hodiny,” vysvetlil nám Štefan. Ako tiež podotkol, šerm nie je len o samotnom šermovaní. Potenciálneho šermiara síce najskôr chytí závan histórie a zaujímavosť tohto umenia, veľmi rýchlo si však uvedomí, že to nie je ani zďaleka všetko. „Najskôr sa človek začne zaujímať o šerm. Potom si všimne šermiarsky odev, šermiarsku stravu, ich správanie. Začne sa teda zaujímať o históriu celého obdobia, ktoré si vyberie. A práve toto je veľmi dobré a užitočné, pretože už nejde len o samotný šerm, ale aj o všetko okolo neho,” hovorí ďalej dlhoročný šermiar a výrobca replík chladných zbraní. Treba však podotknúť aj to, že šerm nie je jednoduchá činnosť. Každý záujemca si musí uvedomiť, že meč je ťažký a šermiarstvo aj niečo stojí. „Chodí k nám veľa záujemcov. Keď však zistia, že to nie je až také jednoduché, ako si mysleli, mnohí radšej odstúpia. Napokon však ostane zopár tých, ktorých šerm skutočne chytil za srdce a chcú sa mu vážne venovať.”
ŠERMIARKY SKRÁŠĽUJÚ ŠERMIARSKU SKUPINU
Aj šermiarstvo sa dá rozdeliť na niekoľko období, počas ktorých sa stále menilo a vyvíjalo. V rannom stredoveku sa začali objavovať prvé meče, ktoré boli úplne iné, ako o niekoľko rokov či storočí neskôr. Potom prišiel klasický stredovek, ktorý symbolizujú kamenné hrady. Nástup renesancie so sebou priniesol plech a dvojručné meče. V baroku na scénu prichádzajú strelné zbrane – muškety, tenké meče a kordy. „Podľa toho, pre aké obdobie sa šermiar rozhodne, sa musí prispôsobovať aj jeho celkový výzor a samozrejme aj zbraň. Nemôže byť predsa oblečený v nejakom barokovom kostýme a v rukách držať veľký, ťažký meč,” rozpráva Štefan. Keď už sme pri oblečení a „šermiarskych typickostiach” pridáme ešte jednu zaujímavosť. Pokiaľ má človek možnosť zúčastniť sa šermiarskeho predstavenia, nepochybne si všimne jednu do očí bijúcu skutočnosť – v šermiarskych skupinách sa takmer vôbec neobjavujú ženy. Je to nepísané pravidlo, že je táto činnosť len pre mužov, alebo ani nie? „Ženy v minulosti šermovali veľmi málo a aj dnes by sa mali radšej venovať niečomu inému. Ak by však bola niektorá presvedčená, že to chce robiť, mala by si určite vybrať nejakú barokovú skupinu. Zbrane sú ľahšie a ide skôr o techniku. Osobne mám však ženy veľmi rád, pretože robia mužskej skupine šermiarov veľmi pekné krovie,” dodáva s úsmevom Štefan.
