V sobotu 23. júna bolo pred Cirkevnou základnou školou Štefana Šmálika v Tvrdošíne živo. Popoludní pred treťou hodinou sa tu začali schádzať prví abiturienti Pedagogickej školy v Tvrdošíne z roku 1957. Výstižné motto z ich stužkovej, ktorú mali spoločne obe triedy, znelo: „Čas večný pohyb je, jak zvonár denne bije. Len pár taktov na rozlúčenie a my sa rozídeme“
A tak sa aj v júni 1957 stalo. Pedagogickú školu pre vzdelanie učiteľov národných škôl v Tvrdošíne, kde bola prechodne zriadená, opustilo 69 abiturientov – mladých učiteliek a učiteľov, ktorí mali kvalifikáciu pre 1. – 5. ročník základných škôl. Boli to vlastne aj prví maturanti mesta Tvrdošín, lebo dovtedy tam žiadna stredná škola nebola. Študenti spomínanej školy boli z rôznych miest a obcí bývalého Žilinského kraja. Všetci dostali umiestnenky, kde by mali od septembra spomínaného roku učiť. Takmer všetci počúvli príkaz „mocných tej doby“ a rozišli sa vzdelávať a vychovávať slovenskú mlaď v mestách, dedinách i zapadnutých osadách.
Keď sa rozchádzali pred päťdesiatimi rokmi, sľubovali si, že sa stretnú každých päť rokov, čo sa im aj vždy podarilo dodržať. Viac než polovica prišla kamkoľvek, kde bolo stretnutie zvolané. Roky za učiteľskou katedrou pribúdali, pribúdalo i žiakov, ktorých vyprevadili zo základných škôl na ďalšie štúdiá, pribúdalo i šedín, ktoré naznačovali, že po rokoch treba aj odísť. Podľa potreby škôl, zdravotného stavu a iných okolností sa postupne po rokoch všetci dočkali zaslúženého oddychu na dôchodku. Tí, ktorí sa na stretnutie vždy tešili, veľmi túžili dožiť sa aj toho jubilejného.
Jubilejné zlaté stretnutie sa začalo družnou besedou v jednej z tried, ktorá nám kedysi patrila. V nej sme privítali ešte žijúceho cvičného učiteľa, dnes 93-ročného pána Jozefa Krúpu i triednu profesorku A triedy, 83-ročnú pani Zuzanu Jurečkovú – Páričkovú z Liptovského Mikuláša.
Z vďaky, že sme sa tohto pekného stretnutia dožili, sme sa všetci zúčastnili na svätej omši v kaplnke tamojšej cirkevnej základnej školy. Za zmienku stojí, že kaplnka má obetný stôl takmer v tých častiach, kde za študentských čias bola riaditeľňa, v ktorej sa riešili aj dôležité študentské problémy.
Po svätej omši viedli naše kroky do jednej z mestských reštaurácií, kde sme naše stretnutie prežívali v nefalšovanej úprimnosti a radosti. Pri každom stretnutí sa spomína na všetkých, prítomní spomínajú na chýbajúcich. Koľkí si prišli zaspomínať? Zo 69-tich maturantov zatiaľ žije rovných 60 a z nich sa 34 prišlo pozrieť do mesta, v ktorom prežili štyri roky štúdia a oživiť spomienky na študentské časy. Viacerí z neprítomných ospravedlnili svoju neúčasť zdravotnými problémami, svojimi alebo svojich manželov, manželiek či rodinných príslušníkov. Niet sa čo čudovať. Veď na oslavu životnej sedemdesiatky už mnohí z prítomných nebudú dlho čakať.
Čo najviac rezonovalo pri spomienkach na roky prežité v triedach medzi žiakmi? Boli to roky, ktoré sa v mysliach mnohých pedagógov javia ako roky skúšky charakterov a práce, ktorá nebola ľahká. Učiteľ bol najmä „vrchnosťou“ veľmi sledovaný a kontrolovaný. Zvlášť vo výchove sa ocitával ako medzi mlynskými kameňmi. Rodina – rodičia chceli inú výchovu, než mali vtláčať deťom učitelia. Z tohto miesta vyslovujem vďaku i tým rodičom, ktorí chápali zložitosť minulého zriadenia a vedeli pedagógom uznať.
S pocitom dobre vykonanej práce „na roli národa dedičnej“ i s nádherným a milým stretnutím po polstoročnici od maturity sa starenky – učiteľky i poltucet učiteľov – starcov rozchádzalo s predsavzatím stretávať sa, podľa možnosti, aj v ďalších rokoch. Ak Pán Boh dá zdravia, snáď už nie o päť, ale o tri roky. Všetci prítomní si z úprimného srdca želali, aby sa im to splnilo. S rokmi zdravia ubúda, ale túžba stretnúť sa sálala z očí každého. Nuž veľa pekných spomienok, milé spolužiačky i spolužiaci.
