Peter Serek z Krásnej Hôrky, Peter Števanka z Tvrdošína, Miloš Franko z Nižnej a Jaroslav Genšor z Námestova, Dolnú Oravu zastupovali Milan Rusina z Vyšného Kubína (rodák z Námestova), František Rišiaň a Jozef Mečiar – obaja z Dolného Kubína.
Všetci sa v sobotu 23. júna o 4,30 hod ráno postavili na štart na priehradnom múre. Obe skupiny – hornooravská i dolnooravská – mali sprievodné vozidlo so šoférom. Dolnooravci vyrazili na extrémne dlhú cestu s ambicióznejším cieľom – prísť do Prahy ešte za svetla. Hornooravci poňali podujatie trochu inak. „Mali sme pred takou dlhou trasou prirodzený rešpekt. Nechceli sme tempo prepáliť, pretože naším prvoradým cieľom bolo do Prahy vôbec dôjsť. Takú vzdialenosť ešte nikto z nás predtým nejazdil,“ povedal nám Jaroslav Genšor. Práve jemu pred piatimi rokmi, keď sa zúčastnil Mošovského maratónu, napadlo, že by si mohli s priateľmi zajazdiť niečo extrémne. „Praha nám hneď akosi zazvučala v ušiach. Nie je to tak blízko ako napríklad Bratislava. Orava – Praha, to znie až nepravdepodobne. Keď sme sa na trase zastavili v Olomouci, chlapi v krčme sa nás pýtali, kam ideme. Do Prahy, povedali sme. Neveriacky sa na nás pozerali a mysleli si, že si z nich robíme srandu.“ Od J. Genšora sme sa ďalej dozvedeli, že oravskí cyklistickí nadšenci vlastne nevymysleli nič nové – oprášili iba starú tradíciu. „Kedysi takúto trasu robil Cykloklub Nižná, ale revolúciou roku 1989 to skončilo. Treba na to aj určité financie a zrejme na tom to skrachovalo,“ vysvetlil. „Všetci, ktorí sme sa vydali do Prahy, sa poznáme, pretože chodievame na cyklistické podujatie Okolo Tatier a inde. Okolo Tatier organizuje Cykloklub Nižná – po tragickej smrti Jozefa Fuziu už ako memoriál na jeho pamiatku. Štvrtý ročník Memoriálu Jozefa Fuziu sa bude konať v septembri. Chceli by sme, aby sa aj z cesty Oravská priehrada – Praha stala tradícia a spomienka na nášho priateľa Jozefa Fuziu,“ povedal J. Genšor.
Skupine Dolnooravcov sa podarilo svoj cieľ splniť. Prvý z trojice, Milan Rusina, dorazil do Prahy o 21.00 hod, teda ešte za vidna. Trasu prešiel za 17 a pol hodiny, čo je naozaj úctyhodný výsledok. Jeho priemerná rýchlosť bola 30 km/h. „Išli sme do toho so zámerom podať hodnotný športový výkon a tomu sme podriadili všetko,“ povedal nám M. Rusina. „Prešli sme potom ešte celú Prahu a zastavili sme sa na Hlavnej stanici. Pred magistrátom sme si urobili spoločnú fotografiu.“ Hornooravci došli do Prahy o niekoľko hodín neskôr – až o 4,30 hod ráno. Cesta im trvala rovných 24 hodín. Do cieľa by možno prišli o niečo skôr, ale na ceste trochu blúdili. „Pred hranicou s Českou republikou sa naša päťčlenná skupina z Hornej Oravy rozdelila. Traja sme išli na Makov a Ondrej Kováč s Petrom Serekom sa vydali na Klokočov. Stretnúť sme sa mali na križovatke pred Rožnovom pod Radhoštěm. Ale nestretli sme sa tam. Mali sme iba jeden telefón s roamingom, nemohli sme sa preto spojiť a dohovoriť,“ opísal nám kurióznu a nepríjemnú situáciu J. Genšor. „Nevedeli sme, či sú vpredu, alebo vzadu, či ich čakať, alebo ísť za nimi. Mysleli sme si, že možno ťahajú spolu s Kubínčanmi, ktorí sa od nás odpútali už niekde za Krušetnicou. S Ondrejom a Petrom sme sa stretli úplne náhodne až na prvej benzínke v Olomouci. Plnili si tam fľaše čistou vodou z hadice. Chudáci, celú trasu až do Olomouca, čo bolo asi 200 km, prešli iba s balíčkom cukríkov, čokoládovou tyčinkou a čerešňami popri ceste! Boli bez peňazí a bez jedla. Všetko bolo totiž v sprievodnom aute, ktoré sa však pred Olomoucom od nás oddelilo a na štyri hodiny sa nám stratilo. Ondrej Kováč nám potom so smiechom hovoril, že od hladu bol už taký zúfalý, že chcel vojsť do prvého supermarketu, najesť sa tam a povedať, že nemá peniaze. Ja jediný som, našťastie, pri sebe peniaze mal, tak sme tesne za Olomoucom zašli do reštaurácie a najedli sa. Bez energie sa jednoducho šliapať na bicykli nedá, telo nepracuje. Auto sme opäť šťastlivo stretli asi 30 km za Olomoucom. Šofér nás tam čakal na križovatke, pretože vedel, že tadiaľ musíme ísť. Potom sme už šli stále pokope.“
Aj táto nepredvídaná udalosť mala zrejme za následok, že Ondrej Kováč svoju jazdu ukončil v Pardubiciach. Na 66-ročného muža je však aj tento výkon obdivuhodný. „Možno keby nebol šiel tých 200 km predtým bez potravy, vydržal by až do Prahy. Vyprázdnil však zásoby a telo nestačilo doplniť energiu,“ vysvetlil J. Genšor. „Kubínčania nám zabezpečili v Prahe aj nocľah, ale my sme ho nepotrebovali. Celú noc sme šliapali do pedálov. Prispôsobovali sme svoje tempo tomu najpomalšiemu zo skupiny. Chceli sme prísť do cieľa pohromade.“ To sa im aj napokon o pol piatej ráno, keď dorazili k tabuli „Hlavní město Praha“, podarilo. „Po ceste nám stále fúkal protivietor, o to sme to mali ťažšie. Vietor je pri cyklistike silný faktor,“ povedal J. Genšor. „Hodnotu toho výkonu som si uvedomil až pri spiatočnej ceste naspäť v aute – keď sme sa viezli dlhé hodiny domov a videl som, aký kus krajiny sme prešli. Pocítili sme zadosťučinenie, že sa nám to podarilo. Plánovali sme to päť rokov. Už minulý rok sme chceli ísť, ale vyšlo to až tohto roku, keď sa k nám pridali Kubínčania,“ uzavrel svoje rozprávanie o nevšednej cyklistickej ceste J. Genšor.