Darmo vyklopkávate, pýtate sa v susedných kanceláriách, krásnej štíhlej dámy, či postaršej plnoštíhlej tety: „Kedy bude otvorené?“ To nikto nevie. Alebo vie, a - nepovie. Ale aj povie: „Máte to napísané na dverách!“ Na svete žijú aj dôslední ľudia. Dajú si prácu s banalitou a hľadajú pani, pána XY na pošte. Na pošte povedia: „Ten? Ten tu ešte nebol.“ Na dverách sú napísané úradné hodiny. Malo by byť otvorené o 8. hodine. Ale nie je tam nikto o 9., ani o 10. hodine. Kde je? Možno sa stal doma úraz. Možno nechal zapnutý sporák a varná kanvica na veľkej platni pomaly odspodu horí, a pretože je z umelej hmoty, roztápa sa a suseda panicky telefonovala: Zadusím sa!!
Aj v Trstenej máme podobnú prevádzku. Môj kamarát, čo chodieva so mnou na prvé čučoriedky do zábiedovského chotára, chodil do zberne šatstva vari tri dni: chcel si vyzdvihnúť vyčistené sako. Zberňa má zamrežované dvere. To je správne! Do predsiene na prízemí budovy, v ktorej sú služby občanom (knihy, kvety, kaderníctvo, foto a pod.) vojde hocikto, aj vykradnúť môže hocikto. Nielen zamrežované dvere tam máme, aj úradné hodiny tam máme, aj vedúceho prevádzky tam napísaného máme. Je to pani Zápotočná. Zodpovedná za prevádzku. Môj kamarát sa pýtal, kde by ju našiel, keď je stále zatvorené. Dozvedel sa, že pani je t. č. v Rakúsku. Vyriekol absurdnú otázku: To mám ísť za ňou do Rakúska, aby som si mohol vyzdvihnúť vlastné sako?
V stredu, trinásteho šiesty, som si potreboval odbehnúť od Murínovej lekárne narýchlo na WC. Spomenul som si: Veď hen je napísané - mestské záchody. Bolo 8.35. Mestské záchody boli tiež zamrežované. Zámka ako na bohatej pivnici. Nápis (aj pre slabozrakých) so smerovými šípkami hlása (i pre ľudí, ktorí sú poslabšieho rozumu): Kľúč v zberni šatstva. Zberňa bola tiež zamrežovaná. Musel som si odbehnúť domov. Zvedavosť mi nedala, vrátil som sa. Bolo 9.00. Všetko pozatvárané. Nápis za mrežami na dverách hlása: Som na pošte. Pošta je od križovatky pri kostole vzdialená pár sto metrov. Pýtam sa v predajni kníh: oni majú svoj záchod? Majú. Na poschodí majú tiež svoj. Akýsi pán hľadá verejné WC. Pýta sa po taliansky: Scusi, por favore! Ritirata Cabinetto. Pochopil som: Hľadá kabinet pre zadok. Vzal som ho za rukáv, zašikoval na prechod pred Halimovičom, ukázal na hotel. Poďakoval: Grazie tante! Musel počkať dve minúty, kým prešli autá zhora i zdola. Dúfam, že dobehol...
O chvíľu vošiel ďalší pán. Asi turista. Nepovedal nič. Vyšiel hore schodmi, zišiel dolu, vyšiel von, nevedel kam skočiť, kam ísť... Poobzeral sa, videl parkovisko oproti kostolu, rýchlo zabočil popri kine smerom k stene pod knižnicou. Vracal sa odtiaľ nenáhlivo, so šťastným výrazom. Možno prostatik, ktorý musí „odbehnúť“ každú hodinu, aby si uvoľnil mechúr... Do budovy vošiel ďalší pán s bicyklom. Mierne pripitý. Bicykel oprel o mreže. Zobzeral sa, bicykel nechal dnu, vyšiel von, neistým krokom odkráčal do krčmy U troch hodinárov, za rohom. Odišiel som do banky. Cestou domov som nakukol do vestibulu spomínanej budovy. Bolo 10.30. Sláva, zamrežované dvere na Zberni boli otvorené! Zamrežovaný vstup do verejných WC tiež. Zišiel som dolu, Dámy boli starostlivo zamknuté. Páni - tiež. Vyjdem hore. Dvere na Zberni zamknuté. Idem sa pozrieť do Troch hodinárov. Pri okne, v bočnej miestnosti pohostinstva sedel pán Zápotočný a zaujato telefonoval. Možno s manželkou v Rakúsku. Možno má pri tom okne najlepší signál.
Vrátil som sa, spýtal som sa v prevádzkach: To tu býva takto často? Dozvedel som sa, že hej. Kam posielate ľudí, keď ten pán, zastupujúci zodpovednú prevádzkarku, sa tu nezdržiava? Do krčmy alebo na poštu, znie odpoveď.
Bez trpkého smiechu dovoľujem si poznamenať: Keby som bol šéfom mestskej kontroly, sedím tomu pánovi na krku každý deň, kým si nenavykne sedieť tam, kde má sedieť. Mali sme mestské WC. Na svoju dobu slušne vybavené, blízko centra. Predali sme ich. Keby som bol poslancom mestského zastupiteľstva, inicioval by som výstavbu nových mestských záchodov. Veď chceme byť európskym mestom.
