väčšinou v mestách. Prevládajúci obyvatelia sú bahrajnskí Arabi a potom sú tu Ázijčania (Iránci, Indovia, Pakistanci, Filipínci atď.). Hlavným náboženstvom je islam.
Dnes sa už Oravčan môže dostať kdekoľvek: do Grónska, na Sachalin, do Číny, ba dokonca i do takej málo známej krajiny ako je Bahrajn. Práve tam bol prednedávnom Miroslav Ratičák, riaditeľ istej námestovskej firmy.
„Pred troma mesiacmi som dostal kontakt na firmu z Bahrajnu, ktorá hľadala dodávateľa na plastové okná. Začali sme spolu komunikovať cez internet, až ma napokon pozvali na rokovanie priamo k nim,“ vysvetlil nám Miroslav Ratičák, ako sa do Bahrajnu vlastne dostal. „Hovorí sa, že je lepšie jedenkrát vidieť, ako stokrát počuť. Podmienky, ktoré sú v Bahrajne, bolo treba jednoducho vidieť a poznať. Tam je totiž priemerná ročná teplota okolo 35 °C a vysoká vlhkosť vzduchu. V lete bývajú v tejto oblasti teploty nad 40 °C a v zime sa pohybujú okolo 15 - 20 °C,“ dozvedáme sa od M. Ratičáka. Okná tam majú vlastne opačnú funkciu, než u nás. Kým u nás zabraňujú úniku tepla, tam majú zamedziť úniku chladu vytvoreného klimatizáciou. „Otázka však bola, ako budú naše okná znášať také vysoké teploty a vlhkosť vzduchu. Náš dodávateľ materiálu nám však garantoval, že bahrajnské podmienky tieto okná zvládnu. A tak môžeme pripraviť prvú objednávku. Pre Bahrajnčanov sú plastové okná novinkou, oni používajú hlavne hliníkové. Tie sa však na slnku veľmi zahrievajú.“
M. Ratičák letel do hlavného mesta Bahrajnu, Manamy, z Viedne, s medzipristátím v Katare. „Bola to pre mňa aj cestovateľská výzva, pretože rád spoznávam cudzie krajiny. Bol som už napríklad na Barbadose v Karibiku, v Tunisku, Rusku a vo viacerých európskych krajinách. Mojím problémom však je, že neovládam jazyky, zo školy viem len trochu po nemecky. Bolo to z mojej strany aj dobrodružstvo, že som vycestoval bez tlmočníka. Manželkou podnikateľa, s ktorým som mal rokovania, je však Slovenka, ktorá v Bahrajne žije už niekoľko rokov. Volá sa Anna, je geologička a pre kráľa zakladá pri jeho sídle les. Bahrajn sa vlastne nachádza na púšti. Keď tam chcú niečo vysadiť, najprv musia pôdu odsoľniť a potom ju zavlažovať,“ hovorí M. Ratičák. „Bahrajn je bohatý štát, ktorý žije hlavne z ťažby ropy. Veľa sa tam stavia. Bahrajnčania dokonca rozširujú svoje územie umelo tak, že v mori budujú umelé ostrovy, na ktorých potom stavajú moderné budovy.“ K bohatstvu Bahrajnu prispieva aj to, že je daňovým rajom, kde sídli niekoľko najvýznamnejších svetových bánk. Obchod je rozvinutý a napreduje aj turizmus. Budujú sa tu golfové ihriská a od roku 2004 je v Maname zásluhou kráľa vybudovaný pretekársky komplex pre Formulu 1. Hlavný ostrov je prepojený so Saudskou Arábiou hrádzou a mostom s dĺžkou približne 25 km.
Hoci v Bahrajne je hlavným náboženstvom islam, táto krajina nie je po tejto stránke taká konzervatívna, ako napríklad Irán či Irak. Vládnu tu liberálnejšie podmienky, podobne ako v Spojených arabských emirátoch či Saudskej Arábii. Ženy nemusia nosiť klasické moslimské oblečenie so zakrytou tvárou – takto sa obliekajú iba tie, ktoré chcú. „Keď som šiel do Bahrajnu, mal som predstavu, že je to konzervatívny arabský svet a trocha som sa toho bál. Ale vôbec to tak nie je. Nikde som si napríklad nevšimol, že by boli ženy menejcenné, že by si ich muži nevážili. Najviac sa mi páčilo, že tam ľudia žijú a pracujú v úplnej pohode a pokoji. Keď som sa v prvý deň spýtal hostiteľa, aký máme program, povedali mi, aby som zabudol na nejaký nemecký organizovaný systém. Len pokoj, všetko stihneme, vraveli mi. A naozaj, za štyri dni sme všetko v pohode zvládli, bez nervozity a naháňačky. A pritom tam urobia veľa roboty. Pracovať začínajú okolo desiatej dopoludnia, robia do dvanástej-jednej a potom znova od štvrtej popoludní – ale to už aj do polnoci. Voľný deň majú v piatok a ostatných šesť dní pracujú,“ popisuje mentalitu a zvyklosti Bahrajnčanov M. Ratičák. „Alebo napríklad jazdenie autami. Áut je veľa , ale nikto sa nerozčuľuje, všetci jazdia ohľaduplne. Jazdí sa tam voľne, povedal by som, že až neorganizovane. Majú síce semafory, ale jazdia bez smeroviek – no šoféri si rozumejú. Stačí, keď vodič začína vybočovať zo svojho jazdného pruhu, dajú mu prednosť. To ma úplne šokovalo. U nás sa aj v nevinnejších prípadoch hneď nadáva.“
M. Ratičák navštívil v Maname aj mešitu. Moslimovia veria v jedného Boha – po arabsky Allaha. Keďže Boh nemá podobu, nesmie sa ani zobrazovať. „V mešitách sú holé steny, nie je tam nijaký obraz či socha. Iba vpredu je polkruh, ktorý je orientovaný k Mekke. Na podlahe je obrovský koberec, ktorý je rozdelený pásmi. Ako ľudia prichádzajú do mešity, tak sa vedľa seba stavajú k pásom na koberci. Napríklad murár vedľa majiteľa firmy a podobne. Dole v mešite sú muži a ženy sú hore, na inom mieste. Nie preto, že by si ich menej vážili, ale kvôli úkonom pri modlitbách.“
Miroslava Ratičáka sme sa spýtali, či by v Bahrajne dokázal žiť. „Keby som musel, zvykol by som si. Viem si predstaviť, že by som žil aj tam. Majú krásne, upravené mestá s novými modernými budovami. Ale je pravda, že sú tam i chudobnejšie štvrte. V nich som videl aj ťavy. Popod diaľnice sú pre ne vybudované špeciálne podchody.“
Slovenka Anna si podľa M. Ratičáka na život v Bahrajne veľmi dobre zvykla. „Má dcéru a cíti sa tam dobre. Povedala mi, že keď bola nedávno na Slovensku, po niekoľkých dňoch si vzdychla: Už aby som bola doma. Anna a jej manžel sa dobre poznajú s kráľovskou rodinou. Oboch som pozval na Slovensko. Keď sme si nedávno telefonovali, spýtala sa ma, či by nebol problém, keby prišiel aj kráľ. Odpovedal som, že nie a samozrejme pozývam aj jeho.“ Takže na Slovensku možno onedlho privítame bahrajnského kráľa, ktorý sa volá Hamad ibn Ísa al-Chalifa. A ktovie, možno príde aj na Oravu.
