u, čo je pre neho pri jeho práci najdôležitejšie. Zručný rezbár predviedol ukážku svojej práce naposledy na Chlebnickom Chlebíčku, prezentácii folklóru a ľudového umenia v Chlebniciach.
MY sme ho zastihli pri vyrezávaní tváre. „Pôvodne to mal byť čert. Potom sa to začalo podobať na baču. Neskôr som však išiel hore dvorom a napadlo mi, že by som z tejto drevorezby mohol urobiť Ježiša. Najskôr som ho chcel urobiť celého a v nadživotnej veľkosti. Potom však ku mne prišli muž so ženou, ktorí majú záujem len o Ježišovu hlavu. To bude aj výsledkom mojej práce,” vysvetľuje proces meniacej sa inšpirácie i účelu drevorezby Pavol. Rezbárstvu sa venuje už viac ako desať rokov. Jeho prvým dielom bol koník pre dcéru. „Dcéra si vtedy koníka zobrala do školy. Chcela ho dať na výstavu. Hračka sa už, našťastie, domov nevrátila. Hovorím našťastie preto, lebo si myslím, že ak sa vec z výstavy nevráti, pravdepodobne sa niekomu veľmi zapáčila.” Druhým Pavlovým výtvorom bol sv. Florián. Dnes zdobí budovu obecného úradu. Rozhodol sa vyrezať práve patróna požiarnikov, pretože jeho rodičia za svojho života až trikrát vyhoreli. Akýmsi amuletom sa pre Pavla stala podobizeň Panny Márie. Odkedy túto sochu urobil, nosí ju so sebou.
Chlebnický rezbár zužitkuje všetko. Pokiaľ objaví drevo pripravené na spálenie či akúkoľvek dosku na vyhodenie, zoberie ju a plnohodnotne využije. Sám tvrdí, že rezbárstvu sa môže venovať každý. Treba k tomu však poriadnu dávku trpezlivosti, more času a vnútorný pocit, ktorý človeka k tejto činnosti neustále nabáda. „Môj ujo mi vždy hovorí, že hlavné je chcieť. Ak máte v sebe túžbu, dokážete to dotiahnuť veľmi ďaleko. Ak však nie je vôľa, neoplatí sa vám do toho ani púšťať,” radí Pavol nádejným umelcom.
Okrem sôch a obrazov Pavol Hajdúch vyrezáva aj ozembuchy a fujary. Ozembuchy začal robiť na objednávku. Ako nám povedal, majú veľký úspech a stále je po nich obrovský dopyt. Rezbárove „hrkajúce“ drevené nástroje s bubienkom v strede a s hlavou čerta navrchu sú rozztrúsené doslova po celom svete. Svojich majiteľov si našli v Amerike, Rakúsku, Nemecku, Poľsku... Pavlovým najväčším snom, už od detstva, boli fujary. Nechcel iba vedieť hrať na fujare, túžil, aby sa mohol podieľať aj na ich vzniku. „Osem rokov trvalo, kým sa mi podarilo nazbierať potrebné skúsenosti a materiály, ktoré som potreboval k výrobe fujary. Najhoršie je, že o fujarách sa nič nedočítate v knihách. Siahal som preto hlavne po rozprávaniach a spomienkach starých ľudí. Od nich sa totiž dozviete najviac,” hovorí Pavol. Svoju prvú fujaru vyrobil pred siedmimi rokmi. „Celé hodiny som sa ju snažil doladiť. Už som pomaly začal liezť na nervy aj mojej mame, ktorá musela počúvať. Keď však z fujary vyšiel prvý malebný tón, boli sme šťastní obaja.” V blízkej budúcnosti by sa Pavol chcel začať venovať aj vytesávaniu do kameňa. „Po fujarách je kameň druhou túžbou, ktorú sa mi zatiaľ nepodarilo splniť. Raz sa však určite do toho pustím.”
Pavol mení mŕtve drevo na životom dýchajúce umelecké diela. Okrem toho, že rezbárstvo mu umožní sem-tam si privyrobiť, chce ním ľudí potešiť a zabaviť. Sám sa nazýva samorastom - všetko, čo súvisí s drevom, sa naučil sám. Cit k drevu však dostal do vienka.
