Nechala sa dokonca hladiť. „Bolo jedenásť hodín večer. Nevedeli sme, čo s ňou. Tak sme ju dali na noc do krabice v klubovni. Ráno bola krabica rozhryzená a činčila behala po celej miestnosti. Mali sme traja čo robiť, aby sme ju chytili,“ vraví Miro. So zatúlaným domácim miláčikom bolo treba niečo urobiť. “Známy kedysi navštevoval rybársky krúžok v ZOO klube. Pozná jeho vedúceho. Rozhodli sme sa teda hľadať pomoc u neho. Do mestskej televízie som dal oznam o nájdení činčily a telefonický kontakt na seba. Zatiaľ sa mi však potenciálny majiteľ zvieratka neozval,“ povedal nám uplynulý utorok M. Svorada.
Činčilu teda prichýlili v ZOO klube. “Vykľul” sa z nej samček. Od pracovníkov klubu dostal vlastnú misku na vodu a jedlo vo voliére. “Z jeho reakcií je vidieť, že je zvyknutý na ľudí. Bez problémov žerie z ruky. Býval pravdepodobne v menšej klietke, pretože nedokáže skákať po konároch, čo bežne činčily vedia. Je dobre živený,” povedal nám viac o stratenej činčile Ján Mazalán. S prípadom zatúlanej činčily sa v klube zatiaľ nestretli. “Nepredpokladám, že by sa jej chcel niekto zbaviť a vyhodil ju von na ulicu. Úplne v pohode by ju totiž zobrali do obchodu a majitelia by za ňu dostali ešte i peniaze. Skôr si myslím, že niekomu ušla.” Slová J. Mazalána sa hneď na druhý deň potvrdili. ZOO klubu sa prihlásila rodina, ktorej roztomilé kožušinové zvieratko sa rozhodlo na vlastnú päsť spoznávať svet. Mali ho v klietke na balkóne, odkiaľ ušlo. Majitelia sa napokon rozhodli činčilu darovať ZOO klubu. Nebude tam jediná. Ján si pamätá, ako s jednou voľakedy “úradoval”. Mal ju celý čas pri sebe na stole. “Problém bol len v tom, že mala až príliš rada päťsto a tisíckorunáčky,” smeje sa.
