Výučný list remenára mu dal otec - svoj

nuté, remeslo. Karol Sivčák sa ho naučil od svojho otca Tomáša Sivčáka, ktorý sa za remenára vyučil v roku 1931 u Jána Briedoňa v Námestove. „Otec sa remeslu venoval iba popri gazdovstve. Nemal živnosť. Robil väčšinou chomúty pre gazdov z celého Námestovského okresu. Až v roku 1958 sa zamestnal ako remenár v Okresnom priemyselnom podniku v Námestove. V poľnohospodárstve však začali v šesťdesiatych rokoch kone ubúdať, preto v roku 1962 prešiel do Lesného závodu v Zákamennom, kde mali okolo 40 koní. Tam robil až do dôchodku,“ rozhovoril sa o svojom otcovi a zároveň majstrovi Karol Sivčák. Pri výrobe chomútov mu pomáhal už od svojich pätnástich rokov. Otec mu síce remenársky výučný list nevystavil, ale po odchode do dôchodku mu dal ten svoj. Je na ňom pečiatka Okresného živnostenského spoločenstva v Námestove s dátumom 10. júl 1934. „Moja výučná doba trvala veľmi dlho,“ zasmial sa Karol Sivčák.
Po vojenčine sa zamestnal v zákamenskom Lesnom závode ako šofér. „Keď otec odišiel do dôchodku, prehovorili ma, aby som jeho prácu prevzal ja, pretože druhého výrobcu chomútov tu nebolo. V tom čase mal tunajší Lesný závod 55 koní, a tak som tam v roku 1980 skončil so šoférovaním a začal ako stály remenár. Robil som to až do roku 2002, keď som odišiel na dôchodok,“ zaspomínal si K. Sivčák. V tom čase sa už začalo veľa činností v lesnom závode privatizovať a prácu s koňmi prevzali súkromníci. Teraz robí chomúty pre nich.
Koľko ich už za svojho života spravil? „To je ťažko odhadnúť. Keď poviem sto, je to málo. Robilo sa to dennodenne.“ Ako vysvetľuje zákamenský remenár, výroba chomúta trvá približne týždeň. „Je to náročné na presnosť, aby veľkosť chomúta koňovi pasovala.“ Každý chomút je vlastne originál, urobený na mieru. Používa sa pri tom viacero materiálov – o to je toto remeslo zložitejšie. Okrem hovädzej kože je potrebná aj slama, plátno, drevo, z ktorého sa vyrábajú tzv. krivice, a kov na ozdobné kovanie. „Kože sú dnes dosť drahé. Dovážajú sa väčšinou z Čiech. Na ozdobné kovanie je zas obchod v Podolí pri Novom Meste nad Váhom.“ Popri chomútoch Karol Sivčák vyrába aj chrbátniky, ohlávky a celý konský postroj. Potrebuje na to rozličné nástroje, stroje a pomôcky. Časť z nich má po otcovi a časť si pozháňal sám. Medzi základné potreby remenára patrí klát na chomúty (to je niečo ako kopyto pre obuvníka), koník na ručné šitie, strojček na rezanie kože, špeciálne kliešte či šidlo. Karol Sivčák má aj šijací stroj Singer zo začiatku minulého storočia. A ako starožitnosť vlastní dokonca i šijací stroj z 19. storočia. Ten už, pravdaže, nepoužíva, ale ešte stále je funkčný.
„Boli sme štyria bratia, ale nikto sa tohto remesla nechytil, iba ja. Mňa to bavilo,“ hovorí výrobca chomútov. A baviť ho to ešte stále neprestalo. „Súkromníci, ktorí pracujú s koňmi v lese, chodia za mnou, aby som im buď opravil starý, poškodený chomút, alebo urobil nový. Roboty by bolo dosť, len keby som vládal a stačil na to,“ dodáva Karol Sivčák.