MAPY ŽIVOTA

hlboký zárez po rane, ktorá mu zostala z Ameriky: múral pri mrakodrapoch v Chicagu a spadol z lešenia; zachytil sa ľavou rukou na ostrej lište. Ako hrdina z filmu. Odrezal si skoro polovičku dlane, ale - zachránil si život.
Ten obraz sa opakuje naliehavo: ruky môjho otca, vyťahané ťažkou roľníckou robotou sú čitateľnejšie ako jeho tvár. Sedí na tvrdej lavici pod kuchynským oknom, ťažké ruky zložené na kolenách, voľne visia dolu, žily ako povrazy nabehli tmavou krvou. Sedí dlho, potom hlboko vzdychne. Pred chvíľou prišiel z miestneho národného výboru a podpísal vstup do JRD. Vzdal sa majetku...
Za frontom, ktorý postupoval k Liptovskému Mikulášu, prišli v tretej vlne „vojnoví veteráni“-ruskí vojaci, každý s nejakou jazvou, či ranou, s blúdiacou črepinou, provianťáci, zberači, kuchári, pomocníci, a s nimi... veľká žena, Šura, ktorá im varila vo vojenskej kuchyni na kolesách s veľkým kotlom. Keď dovarila, vošla do kuchyne, sadla si za stôl, stolička zastonala pod jej ťažkým telom. Začala sa pomaly, nezbadateľne, kolísať a pospevovať si (pre seba) starú ruskú melódiu odkiaľsi od Volgy. Zadriemala s hlavou na stole. Jedna ruka sa zo stola zošuchla. Keby ju bol vtedy namaľoval maliar, vymaľoval by na tej ruke všetko utrpenie, o ktorom útržkovito rozprávala: padol jej muž, syn, nevie, kde sú ich hroby, zahynula jej matka pri bombardovaní, ďalší syn bojuje kdesi „vpredu,“ brat je v nemeckom zajatí. Z veľkej rodiny zostala sama s piesňami, znejúcimi ak trvalá bolesť...
Ten obraz je naliehavý aj v súčasnosti: chlapi cestujú za prácou - ako voľakedy, za hranice Slovenska (Pýtam sa jedného: Ďaleko?/Do Írska/ Oplatí sa vám to?/Keby sa neoplatilo, nešiel by som/ Čo robíte?/ Čo príde/Konkrétnejšie?/ Na hydinovej farme/Tvrdá robota?/ Treba robiť a zarobiť/Tvrdá robota?/Niekedy tvrdá - opatriť mnohotisícový kŕdeľ, vyškriabať trus, nasypať krmivo, zvyknúť si an trvalý smrad.../ Oplatí sa vám to?/ Za štyri týždne päťdesiat čistého, to by som doma nikdy nikde nezarobil./) Tí chlapi nemajú batôžky, ani brocáky. Všetko sa im vojde do športových podlhovatých tašiek. Hrajú karty. Vystúpia v Dlhej. Pofajčiť, vlak bude asi stáť dlhšie, keď aj dvaja železničiari pri vlaku fajčia. Ich ruky, ruky tvrdo pracujúceho človeka, ktoré pracujú viac, ako osem hodín denne, bez prsteňov, s nechtami ocvakanými ostrými klieštikmi, u niektorých ruky so stopami malty a vápna pri koreňoch nechtov, ich ruky so šľachami ako povrazy, s vypracovanými svalmi... niekedy sklesnú v mikrospánku žijú svojím životom, akoby to boli samostatné bytosti...
Nedávno som videl aj inakší obraz: na benzínku vbehne nečujne miliónové auto. Vpravo sedí dáma. Na každom prste zlatý prsteň, talizman, okolo vysústruženej ruky náramnica, nadstavené, biele nechty. Pestované ruky majú skoro priesvitnú, bielu pokožku. Červený lak na nechtoch svieti ako záhradné maliny. Na vnútorných okrajoch druhého a tretieho prstu ľavej ruky sú žlté stopy po nikotíne; tie prsty sú nervózne, neustále niečo pohládzajú, hľadajú. Našli krabičku drahých cigariet. Dáma sa zbadá: tu nesmie fajčiť. Krabičku zlostne odhodí na odkladací panel... Šofér naplnil nádrž doplna. Vyletí z benzínky ako vystrelený, dáma sa zaborí do kresla a siaha po odhodených cigaretách.
Ruky ľudí. Sú mapami ich života.