Vidieť ich možno aj na sídliskách. Často hniezdia dokonca na balkónoch panelákov v kvetináčoch alebo búdkach pre vtáky. „Poštolky sa vyskytujú v nižších polohách. Majú rady otvorené priestranstvá poľnohospodársky využívanej krajiny i plochy okolo ciest. V urbánnom prostredí prakticky nemajú prirodzeného nepriateľa a naopak dostatok potravy,“ vysvetľuje S. Janda. Poštolka alebo pustovka, ako sa ľudovo sokolovi myšiarovi hovorí, sa živí hlodavcami, hmyzom a drobnými vtákmi. V mestách je vítaná, pretože dokáže úspešne regulovať populáciu holubov, ktoré sú prenášačmi chorôb a svojím trusom poškodzujú kultúrne pamiatky. Poštolky obľubujú aj poľnohospodári, ktorým pomáhajú chrániť úrodu pred pažravými hlodavcami.
Sokol myšiar patrí k najrozšírenejším dravcom na Slovensku. „Majú tu 4 až 6 tisíc hniezd. Hniezda si pritom nikdy nestavajú, jednoducho sa nasťahujú do už jestvujúcich opustených vtáčích obydlí. Z teplejších oblastí sem prilietajú koncom februára a v marci. Vtedy ich možno vídať lietať v pároch, sú to takzvané svadobné lety. Vo vzduchu robia akrobaciu, predvádzajú sa pred sebou a sú hlučné,“ vraví sokoliar Adam. Práve jún a júl sú mesiacmi, kedy mladé vylietajú z hniezda. Predtým samica sedí na vajciach asi mesiac. O potravu sa stará samček. Ak by samička zahynula, neprežili by ani mláďatá. Samec je síce schopný nanosiť im potravu do hniezda, nevie im ju však naporcovať na potrebné menšie kúsky. „Sokol myšiar sa dá poľahky spoznať aj podľa charakteristického trepotavého letu, takzvaného balírovania. Dokáže sa vo vzduchu vznášať na jednom mieste a z tejto polohy sledovať korisť. Keď ju zbadá, pustí sa v zlomku sekundy strmhlav k zemi,“ dodáva Slávo.
