y exemplár má aj zadnú či hornú rúčku, ktorú už novšie hruštínske kosiská nemajú. „Neviem, kto ho urobil, ale patrilo môjmu dedovi. Ja s ním už nekosím, priniesol som ho iba na túto súťaž. Ani môj otec ho už nepoužíval. Mal svoje kosisko – kosil s tým,“ prezradil nám Štefan Maťašák. Doma opatruje nielen kosisko po dedovi, ale aj hruštínsky kroj, ktorý nosil jeho otec. Práve v ňom sa ukázal na Hruštínskej kose. Okrem súkenných nohavíc, vyšívaného kožúška a klobúka mal na nohách pôvodnú obuv – ale neboli to známe krpce. „To sú pančuhy,“ vysvetlil nám Štefan Maťašák. „Keď sa súkenné nohavice zodrali na kolenách a na zadku, z častí, ktoré zostali celé, sa ušili pančuhy. Naspodku je na nich prišitá guma, aby nepremokali.“
Kedysi bol jedným z väčších gazdov dedine. Hospodáril na 12 hektároch pôdy a choval šestoro statku. Okrem toho, pravdaže, aj koňa a dve prasatá. Dnes má už len neveľkú záhumienku, na ktorej si s manželkou Helenou zasadili zemiaky a zbožie. Keď sme za ním prišli do Hruštína, práve boli aj s nevestou Marcelou na poli – okopávali zemiaky a čistili ich od buriny. So zemiakmi, ak chcú, aby bola dobrá úroda, je veľa roboty. Od ich zasadenia až po jesenný zber sa k nim musí ísť viackrát. „Tohto roku sú akési poriedke,“ posťažoval sa Štefan Maťašák, ktorý ich po okopaní posýpal hnojivom. Ako sa vydaria, to sa ukáže až niekedy v septembri, keď sa budú vykopávať.
Či je kosisko Štefana Maťašáka v Hruštíne najstaršie, to sa s istotou povedať nedá. Nie každý takýto starý kus má vyrezané vročenie. Napríklad Maťašákov sused Štefan Krivačka má odložené kosisko po svojom otcovi, ktorý sa narodil v roku 1885. Tiež môže mať teda teoreticky aj vyše sto rokov. Štefan Krivačka rozmýšľa, čo s pamiatkou po otcovi urobí. Uvažuje, že ho dá do zbierky starých vecí, ktorú robí obecný úrad.
