hlasujú banditu za hrdinu. Aj na poľskej Orave a Spiši zanechával ustráchaných, zbedačených, neraz aj mŕtvych ľudí. Niektorých uniesol a rodiny sa nikdy nedozvedeli, kde ich banda Józefa Kuraśa – Ognia – zabila a pochovala. Pamätníci nezabúdajú, poľskí politici pravdepodobne áno. Pohoršenie to nevyvoláva len u ľudí, ktorí si na ťažké časy spomínajú, ale aj u ich potomkov.
PRIPOMEŇME SI FAKTY
Józef Kuraś sa narodil 23. októbra 1915 v poľskom Waksmunde. Vyštudoval gymnázium v Novom Targu (slovenské) a až do roku 1936 vypomáhal otcovi na hospodárstve. Potom narukoval. Po vypuknutí II. svetovej vojny sa pokúšal dostať do Francúzska, to sa mu však nepodarilo. V roku 1941 sa pridáva k tajnej organizácii Konfederacja Tatrzańska, ktorej hlavným cieľom bol boj proti okupantom a oslobodenie Poľska. Tu pôsobí pod pseudonymom Orzel. Keďže mal strach pred uväznením, vychádzal Kuraś zo svojho úkrytu len v noci. So svojou skupinou po nociach ničili spisy obyvateľstva, inventáre, výkazy kontingentov, vykrádali obchody. V lete 1943 zavraždili dvoch nemeckých strážnikov. Na oplátku Nemci podpálili Kuraśov dom, zavraždili jeho otca, manželku aj maličkého syna. Práve vtedy sa stal z Orla Ogień. Hoci neprechovával sympatie voči Rusom, v rokoch 1944 – 1945 s nimi spolupracoval v boji proti Nemcom. Krátko nato však sovietske vojská obsadili Podhalie a Józefova vojna proti Nemcom skončila. On však začal svoju vlastnú. Pridal sa k Poliakom, ktorí chceli v tom čase obnoviť poľskú administratívu na území 25 spišských a oravských obcí. Po tom, čo na neho predstavitelia Polskiej Partii Robotniczej vydali zatykač, utiekol do hôr. Odtiaľ pokračoval vo vlastnej vojne. Teraz však nebojoval proti Nemcom, ale proti stúpencom Rusov, Židom, Slovákom... Jeho skupina Blyskawica v rokoch 1945 – 1947 terorizovala a likvidovala Slovákov na Orave a Spiši. V hláseniach Povereníctvu vnútra a Veliteľstva desiatej pešej divízie v Košiciach je zapísaných niekoľko takýchto incidentov.
STE OBŽALOVANÝ, ŽE STE SLOVÁK...
Pre lepšiu predstavivosť, čo „národný hrdina” robil, aspoň časti niektorých správ: Koncom januára vo večerných hodinách sa dostavila do obce Tribš asi 30-členná tlupa banditov (údajne poľskí dôstojníci), ktorí sú známi svojimi krvavými útokmi proti členom Polskiej Partije robotniczej.... Napadli mlyn Pavla Bizuba, ktorého na mieste zastrelili a všetok jeho majetok zabrali... U Pavlíka sa jasne vyslovili: „Ste obžalovaný, že ste Slovák, pre ktorú príčinu máme nariadené vás úplne zničiť.”... sťažnosti na poľských úradoch sú úplne bezvýsledné a všetko nasvedčuje tomu, že sa to robí s ich vedomím....
Banditi začali byť ešte surovejší. V apríli 1946 vyrabovali opäť niekoľko slovenských gazdovstiev. Odvliekli z nich štyroch otcov rodín, pričom všetkých štyroch zavraždili. Z poľského Spiša a Oravy začali pred Ogńom ľudia utekať do Československa. Kuraś to však nerobil preto, že by boli Slováci komunisti, ale pre ich hlásenie sa k slovenskej národnosti.
Až vo februári 1947 sa podarilo zlikvidovať skupinu Józefa Kuraśa, pričom sa sám Józef pokúsil o samovraždu. Onedlho však zomrel v nemocnici v Novom Targu na následky ťažkého poranenia hlavy, ktoré bolo spôsobené výstrelom z pištole.
Za všetky zverstvá, činy proti ľudskosti, vyčíňanie, plienenie a vraždenie sa mu 13. augusta minulého roku dostalo zadosťučinenia. V Zakopanom mu totiž odhalili pomník ako vojnovému hrdinovi a partizánovi! Na jar tohto roku bola v Novom Targu usporiadaná „historická“ konferencia, kde Ognia priam glorifikovali a hlasy, označujúce ho za banditu umlčali hneď v zárodku. Odpovie na to konečne aj naša diplomacia, ktorá sľubuje usporiadanie konferencie na bilaterálnej úrovni a s renomovanými historikmi?
ĽUDIA NEZABÚDAJÚ...
Mladí poľskí historici neradi počúvajú ľudí, ktorí boli očitými svedkami Kuraśových výčinov. Karol Bugaj má dnes 76 rokov a žije s manželkou v Hladovke. Po skončení II. svetovej vojny a v čase Kuraśovej „vlastnej vojny” mal 17 rokov. Keďže v tom čase nebolo veľa pracovných príležitostí, chodil s niekoľkými ďalšími chlapmi na salaš, k ovciam. V ten osudný deň, bol s dvoma valachmi na salaši v Zábiedove. Bača odišiel ráno domov, po zvonce. Ako si ešte dnes Karol Bugaj spomína, bača chcel, aby sa na Michala vracali s ovcami do dediny v plnej paráde. Vtedy ešte nikto netušil, že o niekoľko oviec prídu. A nielen o ne, ale aj o jedného z valachov...
„V tom čase chodilo po Orave veľa zlodejov. Vydávali sa za partizánov a kradli všetko, čo im prišlo pod ruku. Na ten deň si spomínam veľmi dobre. Mali sme salaš za Zábiedovom, na Brehoch. Bolo to presne osem dní pred Michalom. Vybrali sme sa dojiť ovce, ako každý večer. Mali sme podojených len 20 či 25, keď sa zrazu niekto opýtal, ktorý z nás je bača. Štefan Rusnák bol z nás najstarší a najsmelší. Odpovedal, že bača pri nás nie je, že išiel domov. A chlap naraz – pác! Ako skákal cez košiar, Štefana zastrelil. Postavil som sa a povedal Poliakovi: No, ale si mu dal! On mi na to: Nic mu nebendzie! Štefan bol však na mieste mŕtvy, nestihol povedať ani „joj”. Ako som ho prevrátil, tak ostal. Prikázali nám, aby sme si ľahli k nemu. Ležali sme tam, kým Poliaci neodišli. Prišli sme o sedem oviec – šesť si zobrali so sebou, siedmu trafila guľka, ktorou zastrelili aj Štefana. Ráno sme utekali do Zábiedova, do Števaňáka, kde sme povedali, čo sa stalo. Potom sme išli za richtárom, prišli žandári, doktor. Vypočúvali aj nás. Vraj, či sme sa náhodou sami nepostrieľali! Až poobede išiel doktor k zastrelenému. Rovno pred nami ho rozrezal a ukázal nám, kadiaľ preletela guľka. Štefana zobrali na nosidlách do márnice, my sme s ostatnými ovcami odišli do Tomčíka. Tu sme dobačovali posledných osem dní. Mohli si zobrať hoc všetky ovce, ale nemuseli ho zabíjať!” spomína na tragický deň Karol Bugaj. Vypočúvali všetkých, len nie tých, ktorí to urobili. Napokon prišiel verdikt – vrah neznámy a prípad uzavretý!
ZOMREL BEZDÔVODNE
Aj Mária a Anton Pavelekovci z Vitanovej si na Kuraśove časy pamätajú. Nebohý Štefan Rusnák bol totiž Máriin príbuzný – bol to bratranec jej otca. Ako si spomína, s jej otcom sa mali tak radi, že si boli ako bratia. „Jednoducho prišli k nim na salaš a Števa zastrelili. Vtedy však boli také časy, že sa s tým nedalo nič robiť. O Kuraśovej bande sa vtedy vedelo, no zabíjali a rabovali príslušníci inej národnosti, tak ich u nás nemal kto stíhať. Obyčajný človek nemal moc, aby mohol dosiahnuť spravodlivosť. Ak sa niekto z obyčajného ľudu ozval, tí hore len ľahostajne mávli rukou,” spomína Anton Pavelek. Manželka Mária ho dopĺňa: „Števo bol chudák. Žena ho nechala, nemal nikoho, tak sa dal na salaše. A tam aj padol. Celej rodine bolo ľúto, no nemohli sme s tým nič robiť. Chlapi ho boli zobrať zo Zábiedova na voze a potom sme ho pochovali na miestnom cintoríne, ako sa patrí.” Mária len krúti hlavou nad tým, čo sa vtedy stalo a rozpráva nám ten istý príbeh, aký nám hovoril Karol Bugaj.
„Keď som počula, že toho banditu v Poľsku vyhlásili za hrdinu, poriadne ma to rozčúlilo! To hádam ani nie je normálne. Len tak, pre nič za nič zabil človeka, ktorý nemal nič, len vlastný život a salaš! Zomrel úplne bezdôvodne,” pohoršuje sa nad vtedajšou, ale aj súčasnou nespravodlivosťou Mária.
„Rozmýšľam však nad tým, čo sa s tým dá ešte teraz urobiť. Števovi to už život nevráti a Kuraś si tiež svoju vinu nebude môcť odpykať,” premýšľal počas našej návštevy Anton Pavelek. „No možno si niekto predsa len uvedomí, že hrdinom Kuraś určite nebol.”
Problematikou okolo vyhlásenia Józefa Kuraśa za národného hrdinu sa zaoberá aj podpredseda vlády Dušan Čaplovič. K informácii o nespokojnosti mnohých Slovákov, Poliakov a historikov sa dostal počas jednodňovej návštevy Poľska. „Kuraś mal blízko k Novému Targu, podľa mojich informácii však primátor tohto mesta odmietol žiadosť o umiestnenie pamätnej tabule. S viacerými historikmi sme sa dohodli na príprave slovensko-poľskej konferencie, ktorá má zhodnotiť pozitíva aj negatíva celej situácie. V Poľsku sa zaoberali len Kuraśovým hrdinstvom. Najhoršie je práve to, keď sa s historickými prameňmi narába jednostranne. Vieme, čo robil proti Slovákom a vieme, že prenasledoval aj Židov. Naozaj s tým musíme niečo robiť,” povedal nám podpredseda vlády Dušan Čaplovič počas návštevy na Orave. Po príchode z Poľska sa obrátil na kompetentné inštitúcie. Požiadal ich, aby odborníci reagovali na túto tému slovensko-poľských vzťahov. Reakcie poskytne veľvyslancovi Slovenska v Poľsku.
Konferencia historikov z oboch strán by sa mala uskutočniť v septembri alebo októbri tohto roku.
