spolu s trénerkou Janou Matisovou z Dolného Kubína.
Čo to vlastne boccia je a aké sú pravidlá? Je to loptová hra pre vozičkárov, kde hrajú proti sebe jednotlivci, páry, alebo trojčlenné tímy. Hráči sú rozdelení do kategórií podľa svojho zdravotného postihnutia. Oproti iným športom tu nie je dôležitý vek. Spolu hrajú hráči starší ako15 rokov, muži aj ženy. Hrá sa v telocvični na vyznačenom ihrisku s koženými ručne šitými loptičkami. V hre je 13 loptičiek, jedna biela tzv. jack a po šesť loptičiek červenej a modrej farby. Podávajúci hráč hodí do hry bielu loptičku. Hráči sa snažia hodiť svojich šesť loptičiek čo najbližšie k bielej loptičke, pričom svojím zásahom môžu trafiť aj protivníkovu loptičku a tak ju odraziť čo najďalej od jacka.
Zatiaľ čo Tomáš Dančo, navštevujúci špeciálnu školu pre telesne postihnutých v Bratislave na Mokrohájskej ulici je skúseným slovenským reprezentantom, Lenka Durdinová bola na takýchto pretekoch po prvýkrát. K hre boccia ju priviedol pred štyrmi rokmi Janko Dobis, vychovávateľ v domove sociálnych služieb. Jeho klientmi sú aj žiaci Špeciálnej základnej školy pre telesne postihnutých v Dolnom Kubíne, ktorú Lenka navštevuje. Teraz sa o ňu stará Jana Matisová, ktorá je jej trénerkou, asistentkou aj druhou Lenkinou mamou počas pretekov. V minulosti chodili na medzinárodné súťaže iba chlapci, no nakoľko podľa nových pravidiel musí byť v družstve aspoň jedna žena, tréneri dali šancu dievčine zo Zázrivej, ktorá podáva na domácich súťažiach vyrovnané výkony. Cesta za oceán nebola vôbec ľahká. Zatiaľ čo v niektorých populárnych športoch sa s peniazmi šafári, Lenkini rodičia sa museli o peniaze na cestu postarať sami. Pomohli drobní sponzori i obyčajní zázrivskí ľudia. Bližšie o účinkovaní oravských pretekárov sme sa porozprávali s trénerkou Janou Matisovou, ktorá sprevádzala Lenku v ďalekej cudzine.
Ako na vás zapôsobil Vancouver?
Tridsaťhodinovú cestu sme zvládli nad očakávanie dobre, hoci v jednej časti letu to s nami poriadne mávalo. Horšie to bolo na letisku, kde sme čakali viac ako štyri hodiny, kým sa Martinovi Gabkovi, trénerovi našej reprezentácie podarilo pomôcť organizátorom zabezpečiť presun na hotel. Bývali sme v modernom hoteli, kúsok od veľkej nafukovacej haly, v ktorej prebiehali súťaže. Vancouver je veľké moderné mesto s vysokými mrakodrapmi. Z jednej strany je šíry oceán, z druhej vysoké skalnaté vrchy so zvyškami snehu. Všade je čisto, hoci kôš na odpadky by ste na ulici ťažko našli. V meste myslia na telesne postihnutých ľudí, vstupy do budov, hotelov a iných inštitúcií sú prispôsobené pre vozičkárov. Vancouver bude dejiskom najbližšej zimnej olympiády, takže sme sa stihli aj odfotografovať pri veľkých digitálnych hodinách, ktoré odpočítavajú čas do začiatku olympiády.
Ako hodnotíte priebeh súťaže a vystúpenie oravských pretekárov?
Po lekárskej klasifikácii boli rozlosované jednotlivé kategórie. Lenka Durdinová bola zaradená do kategórie BC1 - v základnej skupine nenašla premožiteľa. Postupne zdolala Eduarda Venturu z Mexika 7:1, Raphaela Amaru Gregoria z Brazílie 13:0 a Sharepeeaha Almuhareba z Kuvajtu 11:0. S Jose Vaquerizom zo Španielska remizovala 2:0. Zvíťazila vo svojej skupine so ziskom 8 bodov a najlepším skóre 33:3 suverénne postúpila medzi šestnásť najlepších vo svojej kategórii. Vo vyraďovacích súbojoch ju čakala Kayleigh Marie Blacková z Veľkej Británie, nad ktorou zvíťazila 6:3. Po nej ju čakal ďalší zástupca z Veľkej Británie David Smith, neskorší celkový víťaz, ktorý bol nad jej sily a zdolal ju 5:0. Pre Lenku to znamenalo koniec v súťaži jednotlivcov a celkové 8. miesto spomedzi 43 účastníkov. Je to výborný výsledok, veď v prvej desiatke sa z našich pretekárov umiestnil iba Róbert Ďurkovič, ktorý skončil na 6. mieste.
Tomáš Dančo v kvalifikácii zvíťazil nad Wing Hong Wongom z Honkongu 5:0, zremizoval s Mongol Jitsa Ngienom z Thajwanu 3:3 a prehral s Keizo Uchidom z Japonska 2:5. Do vyraďovacích bojov postúpil vďaka lepšiemu skóre z prvého miesta pred Japoncom. Žiaľ, viac športového šťastia mal Marino Jukovič z Chorvátska, s ktorým Tomáš prehral 1:6 a musel sa uspokojiť s celkovým 26. miestom.
A čo súťaž družstiev?
V súťaži družstiev hrajú proti sebe trojčlenné družstvá, pričom každý člen družstva má iba dve loptičky. Naši reprezentanti, súťažiaci v kategórii BC1/BC2, zvíťazili v základnej skupine nad Novým Zélandom 12:2, Kuvajtom 6:0 a s domácou Kanadou prehrali 3:10. Do osemfinále postupovali z druhého miesta. Vo vyraďovacom súboji prehrali s neskoršími víťazmi turnaja, hráčmi Veľkej Británie 6:11 a skončili tak na 7. mieste spomedzi 21 družstiev. Na tomto peknom výsledku majú nemalú zásluhu aj Lenka s Tomášom, ktorý bol kapitánom družstva.
Zažili ste aj nejakú zaujímavú príhodu?
Tých bolo viac. Stretli sme tam množstvo zaujímavých ľudí. Kanaďania urobili pretekom zrejme veľkú reklamu, pretože keď nás stretali ľudia na ulici a uvideli znak podujatia, usmievali sa na nás a vraveli boccia, bocci. Jedna Slovenka, ktorá žije vo Vancouveri, nám vybavila bezplatný vstup na 177 metrov vysokú vežu, takže sme si mohli pozrieť celé mesto z výšky. Poriadne nás prekvapil jeden mladý pán, ktorý už o nás vedel. Prišiel k nám a povedal, že má otca zo Zázrivej. Hovoril pekne po česky, no ani slovenčina mu nerobila problémy. Dozvedeli sme sa od neho, že má 42 rokov a jeho rodičia emigrovali, keď mal štyri roky. Počas pretekov nám pomáhal so stravovaním, dokonca nás bol odprevadiť na letisku. Stretol sa s nami aj náš slovenský konzul, ktorý bol na slávnostnom otvorení, počas zápasov aj na závere podujatia.
Čo čaká našich pretekárov v najbližšom období?
Rôzne preteky v rámci Slovenska. Po návrate z Vancouveru v piatok 25. mája zvíťazila Lenka na paraolympiáde v Poprade a v sobotu 26. mája skončila na III. ročníku Boccia cup vo Zvolene na 2. mieste. Na budúci rok je paralympiáda v ďalekej Číne. Ale to radšej nepredbiehajme.
Zaželajme našim telesne postihnutým športovcom veľa zdravia a vždy presnú ruku a ich sympatickej trénerke veľa trpezlivosti pri náročnej, ale peknej práci. Lenka, Lenkini rodičia aj Jana ďakujú všetkým neznámym aj známym darcom, bez ktorých by cesta na preteky nebola možná.
Autor: Miroslav Karcol