inský – kútsky farár. Knihu vydala obec Kúty, kde Radlinský dlhé roky pôsobil ako farár a odkiaľ organizoval slovenský národný život. S autorom knihy sme pripravili nasledujúci rozhovor.
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že o osobnostiach nášho národného života veľa nevieme a málo sa k nim vraciame. Platí to najmä o mladších generáciách, ktoré svoju „slovenskosť“ prežívajú ako tú najsamozrejmejšiu vec. O Andrejovi Radlinskom vie väčšina Oravcov možno len to, že bol zakladateľom Spolku sv. Vojtecha a že sa narodil v Dolnom Kubíne, kde je po ňom pomenovaná ulica a základná škola. Ako by ste stručne pomenovali jeho zásluhy o rozvoj slovenského národného života, čím si zasluhuje našu pozornosť?
Andrej Radlinský žil v čase (1817-1879), keď sa začal záchranný boj o existenciu slovenského národa, keď sa tento národ vedome formoval ako rovnocenný člen rodiny slovanských národov. Zároveň bolo potrebné dokázať, že máme vlastný jazyk, územie, na ktorom bývame už 10 storočí, že sme svoju národnú existenciu dokázali aj vlastnou kultúrou, zhmotnenou aj v písomných dokumentoch. Tento pohyb začal Radlinského ujec, Anton Bernolák. Bol prvým, čo dal Slovákom kodifikovaný jazyk a v založenom Slovenskom učenom tovarišstve vytvoril podmienky združovať sa, posilňovať sa nielen v národnom duchu, ale pomáhať ľuďom vymaniť sa zo sociálnej biedy, z duchovnej i kultúrnej zaostalosti. Slovom, vytvárať si komplexné národné prostredie. Andrej Radlinský sa podujal už ako mladý bohoslovec a potom ako kňaz všetky začaté úlohy dostať do praxe. Veľmi rýchlo pochopil, že náboženské rozdelenie Slovákov je značnou brzdou národného života. Preto ešte pred revolúciou rokov 1848/49 spolu s Jánom Palárikom sa usilovali o ekumenizmus, ku ktorému sa pripojili aj predstavitelia evanjelickej cirkvi J. M. Hurban, M. Hodža a neskôr štúrovci na čele s Ľ. Štúrom. Radlinský napísal knihu Nábožné výlevy, ktorá sa stala oficiálnou modlitebnou a náučnou príručkou katolíckych Slovákov. Z poverenia cirkevnej i vládnej vrchnosti s ňou prešiel celý Šariš a po podpise 119 richtárov vláda stanovila, že slovenské územie bude až po Užhorod. Bol teda prvý, ktorý vytvoril pojem „slovenské okolie“, ktorý sa potom dostal aj do mikulášskych, aj do memorandových žiadostí. Keď neskôr, v snahe zblížiť sa s názormi Jána Kollára, vypracoval pravidlá tzv. staroslovenčiny, tento jazyk sa stal štátom uznávaným vyučovacím jazykom na školách, pri vysluhovaní cirkevných úkonov a v Zákonníku, ktorý redigoval sám Radlinský. Potom prebojúval základné i stredné slovenské školstvo, usiloval sa aj o založenie slovenskej akadémie, o výchovu a vzdelávanie učiteľov. V Banskej Štiavnici založil prvé slovenské divadlo, zakladal sporiteľne, výchovno-vzdelávacie spolky pre ženy a dievčatá, združoval mužov v protialkoholických spolkoch, združoval a podporoval finančne študentov, stal sa jedným z najagilnejších vydavateľov periodík, náboženských i náučných kníh, učebníc a literárnych diel. Bol spoluzakladateľom Matice slovenskej, prvého patronátneho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Slovom bol temer vždy prvým, alebo aspoň medzi prvými, čo hýbali slovenským národným životom, čo rozvíjali jeho duchovné, kultúrne a sociálne podmienky, pričom vždy myslel na obyčajný ľud, na rodiny, najmä z najchudobnejších krajov Slovenska, ktoré dávali národu najschopnejších ľudí. Takou bola aj Orava.
Andrej Radlinský sa narodil v národne uvedomelej, ale i finančne dobre zabezpečenej rodine (matka pochádzala z rodu Antona Bernoláka, otec bol kubínsky úradník a richtár). To mu umožnilo študovať na kvalitných školách a získať výborné vzdelanie. Ako to bolo vlastne v tých časoch so vzdelávaním? Mohli si ho dovoliť aj chudobnejší?
So školstvom boli problémy. Najmä na Slovensku ich bolo málo, pričom slovenské stredné školy temer neexistovali. Navyše tu bola aj jazyková bariéra, pretože vyučovacími jazykmi bola latinčina, maďarčina, nemčina, niekde aj čeština a v obmedzenom rozsahu, aj to iba niekde, aj slovenčina. Do stredných škôl sa teda dostávali iba nadaní žiaci. Navyše, nároky na rozsah učiva boli veľmi vysoké. Pokiaľ šlo o finančné zabezpečenie žiakov, treba najprv povedať, že nároky zo strany týchto detí boli minimálne. Uspokojili sa s najskromnejším ubytovaním, najčastejšie v rodinách, chudobnou stravou, skromným oblečením, ak šli domov, chodili pešo alebo na vozoch kupcov, povozníkov. Pravda, že neraz aj hladovali. To bola tvrdá príprava na život učiteľov – národovcov. Pokiaľ šlo o bohoslovcov, bývali v internátoch, v seminároch, čo platila cirkev. Mnohých študentov bývajúcich v mestách, zvlášť v Budapešti, podporovali národovci, napr. Oravec Martin Hamuljak. Takto mohli študovať aj chudobní.
Úspechy sa u A. Radlinského striedali s neúspechmi a prehrami. Vedel si získať oduševnených spolupracovníkov a obdivovateľov, ale mal aj veľa neprajníkov a nepriateľov. Zapríčinili to jeho osobnostné a povahové črty, alebo to nevyhnutne vyplynulo z charakteru jeho práce a aktivít?
Každý prejav národného života bol tŕňom v očiach vlády, predovšetkým košútovcov. Tí boli nemilosrdní. Neraz vraždili. Stačili aj podozrenia. Andrej Radlinský neútočil proti vláde. On sa dožadoval rovnocenných práv pre Slovákov, takých, aké mali Maďari, resp. aj iné národnosti Uhorska (Nemci, Chorváti...). Ale snažil sa aj o kultúrne povznesenia Slovákov, ktoré pre vysokú negramotnosť boli na nízkej úrovni. S tým súvisela aj sociálna bieda a nízka hospodárska úroveň. Pravdaže, on iba nežiadal, on pozitívne konal. Keď sa ľudia naučili čítať, nebolo ich možné oklamať, keď mali učiteľov – národovcov, o čo sa Radlinský mimoriadne usiloval, tí poúčali národ vo všetkom. Viedli spolky, ktoré všemožne pomáhali aj dospelým a deťom. Záväzné sľuby, že muži prestanú piť, „oberali” krčmárov o zisky a o možnosť zadlžením rekvirovať majetok. Radlinský bol mimoriadne obľúbeným, ale na druhej strane si vytváral nepriateľov, ktorí mu 5-krát siahali na život.
Neurobil chybu, keď ako farár v Kútoch kandidoval za poslanca krajinského snemu a tým sa zaplietol do vysokej politiky? Vtedy zakúsil nízkosť a krutosť politického zápasu a vystavený bol fyzickým i morálnym útokom.
Andrej Radlinský prišiel do Kútov s bohatými skúsenosťami z hlavného mesta Uhorska, z Budapešti. Zároveň sa poznal s politikmi vo Viedni, dokonca s cisárskou rodinou, ktorá ho prijala za farára na územie šaštínskeho dekanátu, ktorý bol jej majetkom. Prišiel tu bezprostredne po tom, ako ho pozbavili významného postavenia redaktora Zemského zákonníka. Mal teda všetky predpoklady na to, aby spolu so slovenskými, ale aj inými svojimi priateľmi – národovcami, ovplyvňoval vývoj politického života na Slovensku. Sústredil okolo seba perzekvovaných národovcov a dal im k dispozícii priestor vo svojich periodikách (Cyrill a Method, Slovesnosť, Concordia) a v novinách, ktoré vydával s J. Bobulom (Slovenské noviny, Pešťbudínske vedomosti). On nechcel ísť do vysokej politiky. Žiadali si to najmä obyvatelia skalického volebného obvodu, jeho „spolubojovníci”, najmä J. M. Hurban. Radlinský vedel, že ide do zápasu s minimálnymi vyhliadkami na úspech. Všetky stretnutia s voličmi využil však na ich poučenie. Bol totiž presvedčený o tom, že ako kňaz je súčasťou ľudu, preto nestačí, aby sa staral len o ich duchovné požiadavky, ktoré si má zabezpečovať nielen urputnou prácou, ale aj vedomosťami a poznaním svojich práv.
A nepostupoval chybne, príliš radikálne a netrpezlivo, napríklad pri zakladaní katolíckej (náboženskej) školy v Kútoch, keď tí, ktorí boli v obci v menšine, nemali – napriek tomu, že sa bránili až na ministerstve – žiadnu šancu? Vtedy si takisto narobil dosť nepriateľov.
Naopak. Za ním stála celá obec, osobitne tí, ktorých si obec vyvolila za svojich zástupcov. Práve tu ukázal Radlinský svoju diplomaciu, trpezlivosť a cieľavedomosť. A tak ako vyhral zápas s uhorskými vládnymi novinami Magyar Állam, v ktorých ho redaktor Anton Lónkay obvinil z vlastizrady a zo zanedbávania kňazských povinností, tak ho vyhral aj v tomto prípade. Obhájil katolícku školu v Kútoch a dal príklad ďalším školám, ako postupovať a ako bojovať proti podplateným jednotlivcom, ktorí sa dali do služieb štátu, a nastupujúceho materialistického ateizmu.
Napokon ho ani jeho „vlastní“ nezvolili za predsedu Spolku sv. Vojtecha, o povolenie a zriadenie ktorého sa najviac zaslúžil. To musel zrejme niesť veľmi ťažko. Naozaj stratil u slovenských národovcov dôveru, alebo v tom bola „vyššia hra“?
Andrej Radlinský sa ani raz na toto nesťažoval, aj keď mu to nebolo jedno. Jeho odpoveď bola jednoznačná, dať sa do práce. Plnil okamžité úlohy, ktorými mal začať Spolok sv. Vojtecha svoju činnosť oficiálne. Z poverenia prímasa Jána Šimona začal prekladať Sv. písmo, pripravovať učebnice a vydávať náboženské knihy. A keď o rok sa na valnom zhromaždení v Nitre mali podstatne prepracovať stanovy Spolku, ktorý sa na návrh J. Bobulu mal zmeniť na akúsi občiansku politickú stranu, čo sa útokom najatých narušovateľov, ktorí sa mali postarať o to, aby vláda Spolok zrušila, nestalo, pokračovalo sa podľa pôvodných stanov a plnil sa program, ktorý pripravil Radlinský na prvé valné zhromaždenie. Kým zvolený správca Juraj Slota, ktorý nahradil na tomto poste Radlinského, bol zaneprázdnený organizačnými a politickými zámermi, ktoré im vnútili jeho „voliči”, Spolok prostredníctvom svojich priaznivcov viedol ideovo Radlinský a svojimi vydaniami mu pomáhal aj finančne. Bola to „vyššia hra”, ale Radlinskému a napokon ani Spolku až tak veľmi neuškodila.
Aj z vašej knihy vyplýva, že Andrej Radlinský bol aj napriek veľkému dielu, ktoré vykonal, iba človek so svojimi plusmi i mínusmi. Ale neplatí vo všeobecnosti, že naše historické osobnosti si skôr dosť idealizujeme a heroizujeme ich? Nemáme od svojich dejín málo odstupu? Nechýba nám na ne kritickejší pohľad?
Áno, ako každý človek mal aj chyby a omyly. Nikdy ich však nezastieral. Priznal sa k nim aj v tlači a skutkami ich napravil. Pomohlo mu to osobne, pri získavaní priaznivcov a podporovateľov svojich zámerov. Až tak, že získal ich úplnú dôveru, najmä kňazov a učiteľov. Rešpektovali ho napokon aj mnohí z nepriateľského tábora a z obáv, že prehrajú, aj jeho nepriatelia. Ak ide o idealizovanie, v Radlinského prípade to neplatí. Tu neplatia postupy v súčasnosti vyberaných celebrít, alebo hlasovaní o obľúbených politikoch. Andrej Radlinský bol mužom hrdinských cností v osobnom i v spoločenskom rozmere. Všemožne rozdával svoje vedomosti a až do krajnosti všetky svoje príjmy. Vždy tým najnúdznejším a tým, z ktorých vyrástli jeho nasledovníci. Jeho Spolok sv. Vojtecha zachránil národ pred politickým zánikom, zachoval v ňom mravnosť, duchovný aj náboženský charakter, a to tak doma, ako aj vo vysťahovaleckom prostredí. Nebál sa postaviť proti maďarizácii, ale ani proti vytváraniu „československého” národa po roku 1918. A svojimi dielami, ktoré predstavovali okolo 2 500 titulov, vyšli približne v 50-miliónovom náklade a tvorili rodinné knižnice temer v štvrťmiliónovej členskej základni, zachránil národ pred nanucovaným internacionalizmom a násilnou ateizáciou. Ak by sme aj dnes mali takých nadšencov, ktorí obetujú pre povznesenie slovenského národa všetko a budú obetovať dokonca aj seba, aj svoj majetok a svoju ohrozovanú česť, určite by sme mohli žiť pokojnejšie v našej, konečne aj zásluhami Andreja Radlinského, samostatnej Slovenskej republike.
