V Trstenčanoch Dilong stále žije

ôsmej hodiny ráno sa priestory MsKS, knižnice či školy naplnia recitátormi, porotou a divákmi. Popoludní organizátori vyhlásia výsledky a odmenia víťazov. Všetci milovníci hovoreného slova sú v obecenstve srdečne vítaní.
DILONG – POKORNÝ FRANTIŠKÁN, ČI BÚRLIVÁK?
Rudolf Dilong v mladosti považoval básnikov za prorokov svojej doby. Pokladal ich za „požehnaných obúbencov nebies“, obdarovaných múzami.
To ich poda neho malo vyleova z ostatnej spolonosti. Želal si, aby ich slová mali vážnos starozákonných prorokov. Poéziou chcel povznies Slovensko a Slovákov k lepšiemu životu. Veril v spríbuznenos básnikov a spisovateov. Poézia ich všetkých spájala, rúcala ideologické, politické, národné, ba i náboženské hranice.
Tento idealizmus držal Dilonga asi desaroie - kým sa presvedil, že nie každý poet zmýša rovnako ako on sám. Celý svoj pohnutý život, každú krízu aj rados, prekonával s pomocou poézie. Po smrti matky sa mu od macochy vea lásky nedostalo. Vo svojej autobiografii spomína, že trocha lásky mu poskytla tráva, lúne koníky a slnko v oravských kopcoch. Celý život však túžil po láske a pokojnom prístave. Františkáni si s ním nevedeli rady. Sám sa, pre svoju cholerickú povahu, nazýval jedošom. Porozumenie nachádzal medzi literátmi. Po Dilongovej tridsiatke zaal vzah medzi ním a Valériou. Z neho sa narodila cez vojnu dcérka. Vali ho milovala napriek jeho rozpoltenosti. Aspo na pár rokov našiel vo svojom živote pokoj. Po porážke povstania ukrýval svoju Vali, dcérku Dagmar a Valériinho brata vo svojom bratislavskom byte pred Nemcami, lebo ich pôvod bol „rasovo nevhodný“. Život však riskoval aj Dilong. Odchod z vlasti krátko po 2. svetovej vojne mu nepridal na vyrovnanosti. Citlivo vnímal aj svoj útek od rodiny, pretože po nastolení socializmu nevedel, o s ou je. V exile mu postupne chladla krv, prišla samota a dozrievanie v pokore, ako mu predpovedal básnik a priate Valentín Beniak.

Svoju prvú báse napísal Dilong ešte na štúdiách, pre mtvu sestru. Prvé zbierky – Budúci udia, Slávne na holiach, Dýchajte lazy – vyšli v rokoch 1932, resp. 1933. Pokraoval v domácej tradícii rýmu, vyjadrovaním lásky k prírode, vlasti. Jeho básne natoko zaujali E. Suchoa, že niektoré zhudobnil.
Popri kazskom živote viedol Dilong aj život básnický, bohémsky. Súasníci spomínajú, ako pri stretnutiach s priatemi neraz platil všetko pohostenie. Medzi jeho priateov patril básnik V. Beniak, surrealisti, najmä Fábry, aj Laco Novomestský. Písal si s Jánom Smrekom, pomáhal radami i finanne mladým, zaínajúcim básnikom. K Beniakovi ho pútala akási vzájomná dohoda, napísaná žartom, že oni dvaja musia by najlepší slovenskí básnici.
V roku 1936 sa Dilong definitívne rozchádza so „starou lyrikou“ zbierkou Mladý svadobník. Tá je po Fábryho Uatých rukách druhou surrealistickou zbierkou na Slovensku. Za túto zbierku Dilong dostal aj cenu Tomáša Bau. Ke sa zdalo, že celú svoju tvorbu venuje experimentovaniu, vydal v roku 1938 zbierku Ja, svätý František. Pochopenia od Cirkevnej vrchnosti sa mu vea nedostalo ani po tejto zbierke. Beniakovi sa sažuje: „Naše vrchnosti uznajú za katolíckeho básnika toho, kto napíše verš do Kráovnej sv. Ruženca, alebo do kalendára Spolku sv. Vojtecha...“ V inom liste píše: „Považovaní sme za katolícku modernu. Zaujímavé však, že nie od katolíkov, ale od nekatolíkov. Katolícka verejnos, i cirkevná, i tá všeobecná, sa k nám nepriznáva.“ Zo zjazdu spisovateov v Trenianskych Tepliciach sa zachovala fotografia, na ktorej je Dolong v rozhovore s Iljom Erenburgom. Údajne ich zblížil V. Clementis. J. Seifert o stretnutí s Dilongom na zjazde napísal: „Nech mi odpustia slovenskí kolegovia, ale namôjveru už neviem, o všetko na zjazde hovorili. Zato si k nám prisadol jeden mladý slovenský kaz a básnik. Bol to kaz rehoný, bol františkán. A básnik to bol surrealistický. Ako to dal všetko dokopy, neviem. Na zjazd prišiel na motocykli. Bol taký samozrejmý, až to prekvapovalo. Ale zapadol dobre. Básnik Emil Boleslav Luká sa nám trochu vysmieval, že sme sa dali oari jeho mníšskou šubou... Bol to živý, temperamentný muž s úprimnou zdienosou, plný nápadov a vtipov. Jeho oi nedali pokoj ani jednej dievenskej tvári, ktorá sa tam mihla. A so mnou sa zblížil srdene. Nadránom vstal od stola a pred vchodom si zapálil cigaretu, vyhrnul si šubu a skoil na motorku. Šiel do nealekého kostola slúži omšu. Bol som na jeho pozvanie aj v kostole. So všetkou františkánskou pokorou kaal pri oltári a ústami, ktoré ešte pred chvíou spievali úbostné slovenské pesniky, vzýval Hospodina a omšu so všetkou vážnosou odslúžil.“
V roku 1945 odchádza R. Dilong do emigrácie. Najskôr sa usadil v Ríme, v roku 1947 odišiel do Argentíny, kde pôsobil ako kňaz slovenských vysťahovalcov v Buenos Aires. Redigoval periodikum Slovenské zvesti. Od roku 1965 žil v kláštore v Pittsburgu (USA). Tu pracoval ako redaktor Listov sv. Františka. Pracoval aj ako funkcionár Svetového kongresu Slovákov. V roku 1969 navštívil Slovensko a mal v pláne zostať tu. Existuje niekoľko verzií, prečo tak neurobil. Podľa historika J. Rydla to má na svedomí Ladislav Novomestský. Dilong dostal od literárnych kritikov mnoho prívlastkov – utajený mních, knieža básnikov, básnik uštipnutý slobodou, básnik stratenej slovenskej slobody. Bol považovaný za básnika – búrliváka.
Napísal viac než 100 diel, pričom mnohé z nich zhoreli počas požiaru kláštora v Argentíne.
Rudolf Dilong zomrel ako 80-ročný v Pittsburgu.