Nepadol, zabili ho vlastní

Jozef Jucha z Babína onedlho oslávi 83. narodeniny. Keď končila druhá svetová vojna a cez jeho dedinu prechádzal front, mal 20 rokov. Na túto udalosť si dobre pamätá, ale medzi tým, ako ju popisuje obecná kronika, ktorá sa zachovala z komunistickej éry, a jeho spomienkami sú určité rozdiely.
„Front prechádzal Babínom 2. apríla 1945, práve na Veľkonočný pondelok. Prešiel nenápadne a rýchlo,“ píše sa v kronike. Jozef Jucha však hovorí, že to nemohlo byť na Veľkonočný pondelok, ale až po veľkonočných sviatkoch, pretože v ten deň práve pracovali na poli. Kronika ďalej uvádza: „Celý front držali dvaja nemeckí vojaci. Jeden bol na veži kostola – ten bol na ústupe chytený a vo dvore Andreja Šilláka zastrelený. Druhý bol zakopaný v chotári, niže Mravčôňa, kde padol. Obaja sú pochovaní na babínskom cintoríne.“
Jozef Jucha si pamätá iba na jedného nemeckého vojaka – toho, ktorý bol v zákope za dedinou „pri Mravčôni“, smerom na Hruštín, a odtiaľ strieľal na prechádzajúcich ruských vojakov. O vojakovi na kostolnej veži nevie. „Nemec držal front, kým mal náboje. Keď ich minul, chytili ho a doviedli do Šilláka. My sme susedili so Šillákovcami záhradami. Stará Šilláčka kričala na Rusa, že prečo idú zabiť takého mladého chlapca. Ale syn ju zobral do domu, lebo sa bál, že by zabili aj ju. Nemca zastrelili v záhrade. Guľky preleteli až do našej záhrady a zanechali nám tam pamiatku – v mladej jablonke zostali dve dierky. Pred Šillákovým domom bolo viac ľudí, ktorí to videli,“ spomína si Jozef Jucha.
To, na čo si dedo Jucha pamätá, sa príliš nezhoduje ani s ďalším zápisom v kronike. „Pri postupe sovietskej armády padol vedľa Andreja Šilláka jeden sovietsky vojak, ktorý bol pochovaný na tunajšom cintoríne, neskoršie bol exhumovaný a pochovaný na spoločnom cintoríne na Slavíne v Bratislave,“ uvádza kronikár. Podľa spomienok Jozefa Juchu sa Rusi zdržali v dedine 2 - 3 dni. Boli ubytovaní skoro v každom dome. „U Matľáka ich bolo ubytovaných asi šesť. Večer sa popili, pohádali, začali sa biť. A pri tom jedného zabili. Podľa toho, čo som počul, vraj toho Rusa pochovali v jednom hrobe spolu s Nemcom.“ Miesto hrobu by už dnes nevedel označiť. Ale malo to byť „v rohu cintorína od dediny“. Odvtedy však už cintorín rozšírili, takže hrob by sa dal už ťažko nájsť.
Ruskí vojaci prišli do dediny hladní a tak – ako hovorí dedo Jucha – „pokradli čo mohli, hlavne slaninu“. „A za ženami zvlášť behali. Ženy sa pratali, schovávali sa kde prišlo, von na cestu nechodili.“ Jozef Jucha si spomína, že v dedine boli v tom čase ženy, evakuované z východného Slovenska. „Boli medzi nimi aj tri pekné dievky, za ktorými pokukovali i naši mládenci. Ale po skončení vojny, neviem už presne kedy, sa vrátili domov.“
Skutočný obraz o prechode frontu Babínom by sa dal možno získať, keby túto udalosť popísali všetci pamätníci, ktorí v obci ešte žijú. Tých už nie je veľa – dedo Jucha ich porátal na prstoch jednej ruky.
Jeden záznam z kroniky, ktorý popisuje následky prechodu frontu dedinou, sa však so spomienkami deda Juchu zhoduje: „Dedina zostala celá, zhoreli len dva hospodárske stavy. Nikto nebol zabitý. Niekoľko týždňov po vojne zabil granát Jozefa Janidžára, 9-ročného chlapca. Granát našiel pri potoku, začal sa s ním hrať a vtom mu vybuchol.“
Jozef Jucha je ž niekoľko rokov vdovec a v súčasnosti žije u svojho vnuka. Keď nám hovorí o smrti svojej ženy, syna a jedného z vnukov, do očí sa mu tlačia slzy. No keď zájde v spomienkach do 50. a 60. rokov, keď hrával v miestnej kapele ako bubeník, tvár mu znova ožije. V skrini nájde album a ukáže nám fotografiu kapely. Hudobníci majú rovnaký úbor so slušivými hnedými sakami. Ookrem bubeníka Juchu sú na fotke aj saxofonista, dvaja gitaristi a pozaunista.