ade.
„Je to aj fyzicky náročnejšie. Človek musí mať kondičku. Často sa totiž stáva, že počas dňa musím niekoľkokrát absolvovať trasu na najvyššie miesto hradu a späť. Neraz s poriadnym nákladom, ktorý nosím iba v rukách.“ To však Vladimírovi nerobí problém. Výbornú fyzickú kondíciu získal ako turista. Hory mal odjakživa rád a tie ho aj priviedli z Moravy na Oravu. Pravidelne navštevoval Roháče. „Pôvodne som plánoval zariadiť si život na Morave. Potom som však stretol jednu perfektnú Slovenku...“ Vtedy Vladimír ešte netušil, že jeho život bude úzko spätý aj s najväčšou dominantou regiónu - Oravským hradom. Pre Oravské múzeum začal pracovať zhruba pred desiatimi rokmi. Keď z organizačných dôvodov prepúšťali ľudí z archívu, prišiel o miesto aj on a musel si hľadať nové uplatnenie. Je zaujímavé, že ako technický typ zostal pri histórii. „Aj keď robím údržbára, musím mať historické cítenie. Robiť údržbu na hrade je niečo úplne iné ako v škole alebo v nejakom závode. Čo si môžem dovoliť v inom objekte, to si nemôžem dovoliť na hrade,“ tvrdí 55-ročný vyučený elektrotechnik. Väčšie zásahy v jednotlivých objektoch hradu konzultuje s historikom. Na hrade má ešte jedného kolegu. Spolu robia bežnú technickú údržbu objektov, v zime sa ale starajú napríklad aj o chodníky a cesty. Keď treba, chopia sa lopaty a venujú sa murárčine. Nezriedka sa z nich stávajú i záchranári. „Stáva sa, že pod citadelou niekto odpadne. Vtedy nás volajú, aby sme postihnutého preniesli pod hrad, k sanitke.“
Napriek náročnosti Vladimírovho povolania, „velí“ technickému úseku múzea žena, Marta Rusnáková. Ak treba, svojim dvom mužským kolegom nemá problém vypomôcť. Ak aj keď na hrade práve netreba niečo akútne opraviť, stále tam je čo robiť. „Nedávno sme napríklad stavali garáž, ešte stále nie je celkom hotová. Ak by sme momentálne nemali robotu, pracovali by sme pravdepodobne na nej.“ Tak ako by sa Oravský hrad nezaobišiel bez historikov a reštaurátorov, nezaobíde sa ani bez údržbárov. V. Vraj si je toho vedomý. „Keď návštevníci odchádzajú z hradu a ja začujem, „bolo to pekné“, zahreje ma pri srdci. Poviem si, že aj ja mám na tom malú zásluhu.“
