mala ísť učiť na osemročnú školu do Habovky. A tak iba devätnásťročná Oľga, vtedy ešte Špániková, bola viac-menej nútená odísť na sever, priamo pod štíty majestátnych Roháčov. Tu sa z nej stala vytrvalá kronikárka - Oľga Haláková.
ÚPLNE DO NEZNÁMA
Dovtedy vôbec netušila, kde Habovka leží. Keďže na mape bola len Hladovka, miesto novej práce sa s ňou vybral hľadať otec. „Vo vlaku sme cestovali s istou pani, ktorá zhodou okolností smerovala tiež do Habovky. Vystúpili sme teda spolu v Podbieli a vybrali sme sa do vzdialenej podroháčskej obce. Autobusy už v tom čase síce premávali, ale len dvakrát denne, takže tie sme určite nestíhali. Vtedy však až do Zuberca vozil poštu poštár na voze zapriahnutom za jediným koníkom. A ten vyrážal na cestu práve vtedy, keď sme vystúpili z vlaku. Do Habovky sme sa teda zviezli s ním,” začína spomínať dnes už 76-ročná ženička. Po príchode do neznámej dediny sa hneď vybrala ohlásiť k riaditeľovi školy. Začala učiť šiestakov, siedmakov a ôsmakov. K tomu, keďže maturovala aj z ruštiny, sa jej pritrafila aj výučba vtedy tak veľmi rozšíreného jazyka. Až do roku 1957 učila v Habovke, odtiaľ na dva roky prešla do starej školy v Zuberci. „Pôvodne sme sa mali s manželom presťahovať do Zuberca. Potom sa však môjmu manželovi stal veľmi vážny úraz. Lekári mu operovali pravú ruku a celý rok po úraze nepracoval. Napokon sme sa teda do Zuberca nepresťahovali a po dvoch rokoch som v miestnej škole prestala aj učiť,” pokračuje vo svojich spomienkach pani Oľga. S učiteľstvom pokračovala ďalej už len v škole v Habovke, kde jej po návrate zo Zuberca pridelili štyri najmladšie ročníky.
VEČNÉ SŤAHOVANIE...
Keď prišla Oľga ako mladá absolventka učiteľskej akadémie do Habovky, nikoho v dedine nepoznala. Okrem toho nastali aj problémy s bývaním. Najskôr bývala v jednej izbe s istou veľmi chorou tunajšou ženou. Potom jej uvoľnili jednu miestnosť v priestoroch bývalého národného výboru. Onedlho sa musela sťahovať opäť. Tentokrát však bola zmena bydliska oveľa príjemnejšia...
V roku 1951 sa práve v Habovke spoznala s rodákom z Nového Mesta nad Váhom Karolom Halákom, ktorý sa dostal na Oravu tiež „vďaka“ umiestenke. On sem však prišiel ako lesník. O rok neskôr, v lete, sa mladý zamilovaný pár zosobášil. Postupne do ich rodinky pribúdali synovia. Najskôr Igor, potom Karol a napokon Alexander. Život však neprináša len pekné chvíle, ale aj ťažké a bolestivé. Tie neobišli ani Halákovcov. Keď mal prostredný Karol dvadsať rokov a celý život pred sebou, tragicky opustil rodičov aj brata... Vyrovnať sa so stratou dieťaťa je pre rodiča vždy veľmi ťažké, so sebazaprením a vzájomnou láskou to však Halákovci napokon predsa len dokázali.
A KDE JE KRONIKÁRSTVO?
Pri otázke, prečo Oľga Haláková vôbec začala písať kroniky a čo na tejto práci ju chytilo za srdce, sa pani Oľga len pousmeje. Radšej neodpovedá. Vraj by sa to nehodilo... Isté však je, že tento rok uplynie už 56 rokov odo dňa, keď v obecnej kronike zapísala prvú stranu. „Keď som začínala písať, bola v Habovke ešte jedna kronika, veľmi stará. Istý čas som ju dokonca mala aj doma. Je mi preto veľmi ľúto, že kamsi zmizla. Možno si ju niekto nechal, možno sa stratila, ale je škoda, že už tu nie je. Boli tam zapísané veľmi zaujímavé veci. A ako som sa k tomu dostala? Bude písať kroniku! - vyhlásil vtedajší riaditeľ habovskej školy, ktorý ju písal dovtedy,” vysvetľuje pani Oľga prozaické rozhodnutie, ktoré vlastne sprvu ani nebolo jej. Po roku 1945 sa museli prepísať všetky obecné kroniky. Keďže pôvodná stará sa nezachovala, úvodné strany do novej napísala s výdatnou pomocou historického miestopisu Oravy.
„Chcela som, aby sa do novej kroniky dalo aj niečo z hlbšej histórie. Z historického miestopisu Oravy sa mi podarilo vybrať informácie o obyvateľstve, osídlení, zvykoch, povestiach. Toto všetko je na päťdesiatich stranách, ktoré mi pomáhal písať manžel. Ja som najskôr písala veľmi škaredo, on mal veľmi pekné písmo, preto písal úvod namiesto mňa radšej on.”
Niekto si možno myslí, že napísať kroniku, do ktorej treba zaznamenať najvýznamnejšie udalosti jednotlivých rokov, je hračka. To je však veľký omyl. Človek musí urobiť veľa pre to, aby mal na konci roka materiál, ktorý môže použiť. „Už dlhé roky mám vlastnú koncepciu, podľa ktorej udalosti do kroniky zapisujem. Začínam politickou situáciou, niečo o obci a obecnom zastupiteľstve, školstve v obci, kultúre, hospodárskych a stavebných pomeroch, o zdravotníctve. Pridám rôzne doplňujúce údaje. Nezabúdam samozrejme ani na počasie a štatistiku obyvateľstva,” hovorí stále čiperná kronikárka. So zaznamenávaním počasia začal už jej manžel, ktorý sa tomu venoval 50 rokov. Pravidelne každý deň - o siedmej ráno a druhej poobede - si do notesa zapisoval teploty. V tejto „rodinnej tradícii” od jeho smrti pokračuje pani Oľga. Keď už na nič iné, určite tieto údaje využije aspoň v kronike. Merania a poznámky manželov Halákovcov však snáď budú ešte niekedy niekomu užitočné.