vinách. Náčelník stanice bol jej hlasom nadšený... Prijal ju ihneď.
Po týždni služby pri mikrofóne vedela naspamäť všetky rýchliky, harmonogram osobných vlakov, stanice na západ aj na východ, stereotypné hlásenia, ako: Rýchlik číslo... z Košíc do Bratislavy s príchodom 7, 35 minút vchádza na šiestu koľaj, nástupište číslo tri. Vozeň prvej triedy je na konci vlaku. Jedálenský vozeň je v predposlednom vagóne. Vozeň pre matky s deťmi... atď.
Po mesiaci vedela všetky hlásenia a nikdy sa nepomýlila. Začala sa nudiť. Povedala to výpravcovi Genovi T. Poradil jej: Pridaj do svojej roboty trošku tvorivosti, keď ti tak chýba.
Mirka naozaj tvorila: Ak vlak meškal, otravovala centrálny dispečing, aby meškania boli presné a častejšie. Z vlastnej skúsenosti poznala nervozitu cestujúceho, ktorý stráca čas vinou „okolností”. Vyšla medzi hláseniami medzi ľudí. Vrátila sa, a zahlásila svojím zamatovým hlasom: V čakárni pre matky s deťmi sedia mladí páni a hrajú sedmu. Tri matky s deťmi nemajú miesto, museli si sadnúť do hlučnej reštaurácie. Páni, prosím, uvoľnite miesta! Alebo zahlásila: Pán, ktorý prechádza cez koľajište, vidím vás! (Ten človek zamrzol medzi koľajami a z ruky mu vypadla taška.) Mirka pokračovala: Len nedávno sa na tom istom mieste stala tragická nehoda. Vráťte sa a prejdite podchodom!
Žila zmysluplne: po raňajšom zhone v dopravnej kancelárii uvarila všetkým kávu, capuccino, espresso, čaj. Raz mala čas, vycítila, že náčelník je nervózny, lebo nestihol doma raňajky. Pripravila mu také skvelé raňajky, že po 25 rokoch manželstva povedal o pár dní svojej žene: Roky mi robíš rovnaké raňajky. Mohla by si konečne zmeniť jedálny lístok? Žena onemela. Potom sa usedavo rozplakala.
Mirka pomohla vedúcemu reštaurácie upraviť stoly, nahradiť umelé kvety živými, presvedčila ho, že ak vymaľuje reštiku pastelovými farbami a oblečie pestrejšie obsluhujúci personál a do neviditeľných reprákov bude púšťať príjemnú muziku, ľudia sa budú cítiť lepšie a určite sa mu zvýši počet zákazníkov.
Neznámy mladík prichádzal na železničnú stanicu vždy vtedy, keď mala službu Mirka. Zaľúbil sa do jej hlasu. Pri jednom pive vydržal sedieť celé hodiny. Obchádzal okolo dopravnej kancelárie, nakúkal, či ju nezahliadne. Vyčkával na koniec zmeny a nenápadne odprevádzal Mirku až po vchod do bytovky. Nikdy ju však neoslovil, až....
...až jedného rána prišlo na koniec prvého nástupišťa neznáme auto. Z auta sa vysunul obrovský reproduktor. Železničiari, ľudia vonku, ľudia vo vnútri stanice počuli Báseň pre Nežnú Mirku. Recitoval ju neznámy mládenec rozochveným hlasom tak, že stovky hlasov stíchli... Keď skončil, kdesi zapískala tenkým piskotom elektrická lokomotíva. Možno takto strojvodca gratuloval autorovi a recitátorovi krásnej básne. Potom zaznel dlhotrvajúci potlesk v celom priestore stanice. Znelo to ako šum čistého vodopádu. Mirka vyšla z dopravnej kancelárie a vykročila k autu na konci nástupišťa...
Autor: ALEX