Dnes som ich videla. Boli dvaja. Nemali pri sebe ženy. Stála som na ceste a sledovala ich. Boli si kúpiť niečo v supermarkete, nasadili si prilby a o chvíľu som už začula obrovský rachot stroja. Pohli sa zaradiť do premávky. Akoby som tušila, že sa niečo bude diať, ostala som stáť na svojom mieste. A tak aj bolo. Chalani sa síce vydali opačným smerom, ako som stála ja, ale podľa hluku som usúdila, že nebudú preč dlho. Mala som pravdu. O chvíľu doslova preleteli popred mňa v šialenej rýchlosti, bolo ťažké všimnúť si akýkoľvek detail stroja. A to uháňali iba na zadnom kolese! Blázni! To bolo prvé, čo mi napadlo. Ďalej som stála. A oni svoje číslo zopakovali niekoľkokrát. Potom som si ale uvedomila, že premávka nie je práve najredšia, že na ceste sú minimálne dve zebry, a že v takej rýchlosti by len veľmi ťažko ubrzdili, keby to bolo treba. Ďalšie slovo, ktoré mi napadlo, bolo „samovrahovia“. A hneď potom - vrahovia. Asi som to prehnala, možno nezodpovední blázni. Na druhej strane -uznávam ich odvahu. Odvahu..? Po chvíli ma unavilo dívať sa na nich. Otrepané a stále rovnako hlúpe... Cestou na internát som si uvedomila, koľko životov zíde zo sveta len kvôli frajerine. Na rýchlych autách sa predsa musí chodiť rýchlo! Ale keď sa stane nehoda, často smrteľná, výhovoriek a je ako na páse. „Ja za to nemôžem, skočila mi do cesty. Ja som si ju nevšimol..“ Schválne hovorím v mužskom a ženskom rode v danom poradí. Mám totiž na mysli konkrétny príklad, ktorý sa stal nedávno. Dievča kráčalo cez cestu, ale na druhú stranu už nedošlo. Nikdy. O pár dní zomrelo. Malo len 20. Hlavne že ten rýchly frajer aj rýchlo ušiel. Možno si ani nevšimol, že niekoho zrazil, zabil. Hrdinstvo predsa nie je jazdiť štyridsiatkou, ale aspoň osemdesiatkou! Predpisy dodržiavajú len padavky, možno si povedal frajer ... našli ho a bude pykať. Frajerina, ťažká drina, hovorí slovenské príslovie...
Kráčam a bočím ku intráku zahĺbená v myšlienkach, z ktorých ma vytrhne ostrý piskot gúm. Telom mi prebehol mráz. Hlavu som ani neotočila. Nestrčila som ju do piesku, len som nechcela vedieť, čo sa stalo. Možno som netúžila po menšom pocite viny z toho, že som tých super rýchlych „kožeňákov“ ticho okukovala. Možno aj to bol dôvod na ďalšiu besnú jazdu.
Autor: Lenka Ľubeková, Dolný Kubín