ová.
Aktívna Námestovčanka sa rybolovu venuje dobrých 35 rokov. Niežeby bola už v seniorskom veku, no „ryby straší“ už od svojich piatich rokov.
„Otec bol ako kráľ, mal tri dcéry. Preto si z jednej spravil syna – odmalička som bola takmer na každej jeho rybačke,“ hovorí Ľudmila Stehlíková. Jej otca Bohumila Webbera poznali rybári v širokom okolí, a nielen preto, že sa stretávali celý život na rybačke. Vybudoval si totiž aj vlastné kráľovstvo, kde ho priatelia rybári často navštevovali – predajňu rybárskych potrieb. O toto kráľovstvo sa už dnes starajú dve z jeho troch dcér – Inka a Ľudka. Inku, hoci v detstve nerybárčila, tiež tento relaxačný šport chytil za srdce.
„Rybárčim spolu s dvomi synmi, u nás dokonca rybárči aj náš pes. Len čo niečo ťaháme z vody, už tomu visí na chvoste,“ nechýba typický rybársky humor Ľudmile Stehlíkovej. Rybársky humor je to, čo nemôže chýbať takmer na žiadnej rybačke. Keď Ľudmilu pri vode vidia s udicou v ruke domáci rybári alebo „cezpoľní“, ktorí sem chodia pravidelnejšie, vnímajú ju ako súčasť svojho sveta na Oravskej priehrade. No cudzí sviatoční rybári sa neprestávajú čudovať, keď vidia šarmantnú ženu vyťahovať z vody pekné úlovky. Keďže chlebíkom Ľudmily Stehlíkovej je dnes predaj rybárskych potrieb, zaujímalo nás, akú má táto vychýrená rybárka športovú výbavu: „Bežnú. Je pravda, že máme doma dobrých 25 udíc a navijakov – pre všetkých troch – ale ide o bežný štandard. Len imidžoví rybári si kupujú udice po sedemtisíc korún alebo sonary za 40 tisícok. Zvlášť sonary sa teraz rozmohli, hoci tie vám rybu nechytia, prinajlepšom vás navedú na miesto, kde by mohli byť. Funguje to tak, že keď má sonar kamarát – každý kamarát je pre rybára potenciálny rival – musím ho mať aj ja. Rybári si svoju výbavu všímajú veľmi pozorne, zvyčajne sú informovaní o všetkých novinkách hneď ako prídu na trh.“
Za tri a pol desaťročia musela Ľudmila nachytať obrovské množstvo rýb. Otázka, ako ich pripravuje, aby jej synom či návštevám chutili čo najlepšie, bola samozrejmou súčasťou nášho rozhovoru: „Nijako. U nás síce všetci ryby chytáme, no nikto ich neje, jedine náš pes. Alebo na Vianoce. Všetko, čo chytíme, rozdáme. Je dobre mať po ruke nejakého pstrúžika, šťuku či zubáča, keď idú chlapci na nejakú grilovačku alebo záhradnú oslavu... Ale jeden recept predsa len mám. Je až nenormálne jednoduchý, ale o to lepší: z kože stiahnuté ostriežiky osolíme a obalíme v hladkej múke zmiešanej s rascou. Upečieme na masle. Je to naozaj pochúťka. Škoda len, že ostriežiky z Oravskej priehrady takmer celkom vymizli.“
Ľudmila loví najčastejšie – ako inak – na Oravskej priehrade, najmä v jej bobrovskej časti. Tvrdí, že keď sa tu zíde dobrá partia, býva poriadne veselo. Rybári si navzájom vyvádzajú všeličo. Ľudmila si pamätá, ako kamaráti jednému z partie stále vyčítali, že príliš prudko zasekáva. „Raz tomu kaprovi odtrhneš hlavu!“ povedal mu ktorýsi. Kamarátom viac nebolo treba – pri jednej z ďalších rybačiek si počkali na vhodnú chvíľu a na udicu mu zavesili odrezanú kapriu hlavu. Len čo mu zakričali „Berie!“, priskočil, zasekol a – na udici mu visela „odtrhnutá“ rybacia hlava... Na udiciach rybárov už pri takýchto fórikoch skončilo všeličo, napríklad aj údenáč...
Ľudmila Stehlíková by si veľmi rada raz vyskúšala rybačku na mori: „Priamo na šírom mori je to vraj poriadna drina, to ma neláka, no rybačka v nórskych alebo fínskych fjordoch by mohla byť super.“
A čo Ľudmilu ako rybárku, vernú Oravskej priehrade, trápi? „Poľskí pytliaci. Tí pijú krv hádam každému na priehrade. To, čo robia s prívlačami, je už nehorázne. Miera-nemiera, berú všetko, desiatky rýb naraz. Keď aj zavoláme políciu, rovno pred očami policajtov hodia ryby do vody – a pytliactvo nie je čím dokázať. Keby boli fotky alebo videozáznam, je to iné, no to sa pošťastí málokedy. No aj medzi Poliakmi sa nájdu poctiví rybári, nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca.“
Aj keď je Ľudmila ako žena medzi rybármi na Slovensku jedna z mála, v Námestove už vyrastajú jej nasledovníčky: na aprílových pstruhových pretekoch sa zúčastnili dve mladé rybárky – dorastenky.
