Muzikant hlavným radcom prezidenta

ilológiu, neskôr hudobnú vedu na univerzite v Brne. Bol hudobným kritikom z povolania, pracovníkom Smetanovej spoločnosti v Prahe, hlavným radcom v Kancelárii prezidenta republiky. Stal sa jedným zo zakladateľov slovenskej profesionálnej hudobnej publicistiky a kritiky. Už počas štúdií uverejňoval v slovenských a českých časopisoch hudobné referáty a kritiky. Na brnianskej univerzite pripravoval dizertačnú prácu na tému slovenské prvky v diele Víťězslava Nováka. V roku 1939 ho za účasť na protifašistickom odboji zatklo gestapo a v Berlíne bol odsúdený na 6 rokov väzenia. V roku 1943 bol prepustený a vrátil sa do Prahy.
Ivan Ballo sa venoval aj hymnologickému štúdiu. Je autorom viac ako 1000 referátov, kritík a glos, v ktorých hodnotil slovenskú, českú, i svetovú hudbu, na vysokej odbornej úrovni písal aj o interpretačnom umení. Tento ideový spolutvorca novej slovenskej hudby v medzivojnovom období, mal nemalý podiel na formovaní skladateľského programu. Konfrontoval predchádzajúci a daný stav slovenskej hudobnej tvorby so skladateľskými trendmi okolitých kultúr, menovite českých skladateľov (Vítězslav Novák, Josef Suk) a využíval erudíciu, ktorú si osvojoval štúdiom prác Otakara Hostinského, Otakara Zicha, Vladimíra Helferta.
Osobitné zásluhy si získal Ivan Ballo prebojúvaním Moyzesovej a Suchoňovej hudby na Slovensku i v Čechách, propagáciou diela J. L. Bellu a slovenských i svetových skladateľov. Bol iniciátorom slovenských koncertov v Prahe, spoluautorom zbierky Slovenských ľudových piesní, autorom verejných a rozhlasových prednášok.