u, šly (...) s námi ostatními za vznešenými lidskými cíli, stejně oprávnění, stejně obtížení, stejně blažení.”
Potom prišli všelijaké Prvé máje - neorganizované i organizované. Po roku 1948 veľkolepo organizované pod vedením KSČ, podľa vzoru prvej krajiny socializmu, veď šlo o Sviatok práce. Kto mal morálne právo oslavovať, ak nie robotný človek? To, že si tento sviatok privlastnili komunisti, vyplývalo z Ústavy (ktorú si pre seba napísali a schválili s povestným 4. článkom.) KSČ bola vedúcou politickou silou štátu. Prečo nevyužiť prvomájový sprievod na propagandu „gigantických úspechov moci?” Transparenty, portréty, alegorické vozy, slávnostné prejavy... neustále pripomínali „československému lidu” kto má najväčšiu zásluhu na tom, že sa ľudia majú „stále lepšie.”
Potom prišiel rok 1968. Prvomájový sviatok bol bez organizovania, bez náborov a mimoriadnych ekonomických nákladov. Bol spontánnym prihlásením sa ľudí k Dubčekovmu vedeniu štátu. Státisícové davy oslavujúce dôstojne svoj sviatok ukázali aj vzdor a silu Dávida bojujúceho s Goliášom, ktorý sa za hranicami už chystal na „ochranu socializmu,” pekne potichu, po vojensky, koordinovane, zatiaľ len ako cvičenie, ktoré prekročilo hranice suverénneho štátu 21. augusta.
A prišli „spriatelené vojská,” ktoré nikto do republiky nepozval (o Pozývacom liste „revolúciivždyverného” Vasila vtedy málokto vedel); vojaci a technika sa usadili do kasární, na letiská, na strelnice, do terénu, na územia prísne strážené... vraj - „dočasne.” Prvý máj 1969 v Trstenej bol len slabým odleskom bývalých manifestácií. Vari tri stovky ľudí sa zhromaždili pred minitribúnou pri hoteli Roháč a jeden oravský rodák „priamo z Bratislavy“ predniesol pár okrúhlych viet.
Po roku 1970 najvyššie stranícke a vládne orgány sa veľmi vážne zaoberali malou účasťou ľudí na oslavách 1. mája. V polovičke 70. rokov sa vynaložilo veľké úsilie na znovuobnovenie oslavných sprievodov. Stálo to dosť peňazí...
V susednom Česku majú od roku 1890 stálu tradíciu. V Prahe prichádzajú na Strelecký ostrov každý roko na prvého mája veľké počty ľudí. Bez transparentov, bez ideológie, portétov politikov, trápnych frázovitých prejavov sa ľudia zídu. Spolu. Uvaria si prvomájový guláš. Sadnú k rieke s celou rodinou. Stánkari, púťové atrakcie, umelci, cirkusanti - prídu za nimi. Oslavovať prácu sa dá tisícorakým spôsobom. Veď vari aj po zlomovom roku 1990 bolo a všetko čo vzniklo, je výsledkom práce. Či nie? Či po prelome a zmene v spoločnosti je všetko výsledkom špekulácií? Dovolím si zapochybovať o filozofii, ktorá (priam hrdo!) hlása, že nie poctivo pracovať, ale myslieť treba (myslieť = špekulovať) ako do čoho investovať a ako, z čoho a na čom čo najrýchlejšie zarobiť.
Čo by sa stalo, keby sme cez Sviatok práce (zapísaný v kalendári červeným písmom) vyhnali, odstavili z námestí a z centier obcí parkujúce autá na bočné parkoviská a postavili púťové stánky a tribúny a pozvali súbory, spevákov ľudových aj populárnych piesní, umelcov, atrakcie, kúzelníkov, cirkusantov, a pozvali matky s kočíkmi a otcov v slávnostnom oblečení, a deti ako pestrofarebnú živú lúku, a starcov ako sivú ozdobu chodníkov, a ostatných ľudí, aby sa stretli a veselili, a kúpili deťom lacné hračky, a starosti nechali na zajtrajšok? Nebola by to krásna oslava práce? Rečníci, ak chcú rečniť, môžu rečniť v hoteloch, v krčmách, pohostinstvách, v puboch. Len náhodní a prismŕdajúci sa a účeloví „revolucionári” sú v každej historickej dobe vždy „zásadne proti.” Popri tom rušia tradície, aby mohli vytvárať a zavádzať nové tradície. Rúcať vedia, tvoriť - nevedia. Kto im povie pravdu, je zradca, brzda vývoja, antidemokrat...
Autor: ALEX
