A čo na to svedomie?!

í a ďalší, ktorí majú namierené na ten istý spoj ako vy. Veď vravím - taký obyčajný piatok. Aspoň sa tak zo začiatku javil. Aj by ostal obyčajný, keby sa hneď na autobusovom nástupišti neudiala zvláštna vec. Pre niekoho normálna, no pre mňa, ako ešte nikdy prítomného pozorovateľa pri krádeži, to bola nová skúsenosť.
Vždy pred odchodom na cestu mi doma kladú na srdce, aby som si dávala pozor na veci; hlavne na tašky a kabelky. Ale viete, nikto nie je dokonalý, a tak sa aj prihodí, že v zhone si jednoducho zabudnete zapnúť tašku, alebo ramienko z kabelky vám skĺzne dole a obsah vašich „nevyhnutných spoločníkov“ neunikne pozornosti zlodejov. Presne tak, ako jednému pánovi neunikla krásne sa usmievajúca peňaženka sympaticky vyzerajúcej pani. Bol to taký normálny päťdesiatnik, akých nájdete všade. Jediné, čím na seba upútal pozornosť bolo, že okolo seba neúnavne rozfukoval dym z cigarety. „Náhodou“ sa mu do ruky dostala peňaženka spomínanej pani. Našťastie sa na to včas prišlo... Ale päťdesiatnik sa to snažil uhrať, že peňaženka vypadla na zem, a samozrejme, on ako správny gentleman ju zdvihol a určite chcel hľadať majiteľa... Majiteľka peňaženky nebola ešte dlho vo svojej koži. Keď sa pozrela z okna autobusu, ktorý medzičasom konečne dorazil, videla úplne obyčajného pána prechádzať sa po nástupišti (hľadať novú obeť?), ako keby sa nič nestalo. Nebolo na ňom badať žiadne náznaky len pred pár minútami zažitej situácie. Pani ešte krútila hlavou, neustále si opakujúc celú scénu a premýšľala nad tým, čo keby...