Vravím mu: „Na Slovensku by ste zarobili viac!“ To som nemal. „Viete vy, pán učiteľ, koľko dostáva u nás na hodinu žena pracujúca v textile, keď zarobí čistého 7 - 8 tisíc? To musí robiť aj nočné zmeny, aby mala príplatok. Alebo robiť na cieľových fazónach, na výrobky čaká vonku kamión, aby hotové výrobky ihneď odviezol. Darmo jemu a jeho bratovi sediacemu na plošiniaku hovorím, že princíp rovnosti platil len za socializmu ale aj to nie dlho, že v takej zavedenej demokracii ako je Francúzsko to považujú za normálne, ak sú veľké rozdiely v mzdách. Brat, sediaci na plošiniaku pofajčieval, potom prevravel: „Do priemernej mzdy rátajú všetky mzdy - aj politikov, aj poslancov, manažérov, členov správnych rád, odmeny, cieľové prémie, percentá zo zisku podľa zmluvy. Čo je bokom, čo je samozrejmosťou, čiže úplatok, to sa zistiť z výplatných listín nedá. Bodaj by Bratislava a okolie nemali najvyššiu priemernú mzdu, veď je centrom politickej, zákonodarnej moci! V každej ulici hlavného mesta je aspoň jeden podnik, akciovka, spoločnosť s ručením obmedzeným, úrady s celoslovenským dosahom. Prečo tí múdri páni nevyrátajú priemernú mzdu bez tých, čo zarábajú (z akýchkoľvek dôvodov) viac ako 40 tisíc čistého? To by bola iná káva. Možno by stačila hranica aj dvadsať čistého. To by boli inakšie čísla!“ Pýtam sa toho pána čo študoval. Ekonómiu, odpovedal. Pýtam sa ho, kde teraz pracuje. V Írsku, znie odpoveď. Jeho brat upevňujúci spílené sucháre na plošine počúval a zakončil replikou z divadelnej hry, ktorú určite ešte nevidel: „Kurva život.“
Doma som si rozhovor poznačil a domyslel: Naozaj, je to pekný posun, ktorý sa vzďaľuje ďaleko od reálneho. Sociológovia, štatistici, politici, odborníci na analýzy a iní narábajúci s číslami priemernej mzdy; mohli by skúsiť iné priemery: môžeme presne vyrátať koľko zarábajú tí, čo sú priamo vo výrobe (Nie majstri! A už vôbec nie riadiaci aparát!), aká je priemerná mzda v poľnohospodárských podnikoch, v potravinárstve, v obchodoch, v učiteľskej, v úradníckej profesii a aká je u poslancov, vo finančníctve, v poisťovniach, na generálnych riaditeľstvách. Porovnajme tieto priemerné mzdy s celoštátnym priemerom. Potom argumentujme a chváľme sa. Kedysi sa čakalo vo frontoch na tovar. Teraz čaká tovar vo frontoch vzorne uložených na policiach obchodov a supermarketov - na kupujúcich. Stačí sa postaviť k pultu samoobsluhy okolo 06.00 hodiny: čo si kupujú tí, čo sa ponáhľajú do práce? Zopár rožkov a téglik tresky; malý chlieb a konzervu; dva rožky a dva jogurty; jeden pomaranč, jeden banán, jeden rožok... Vieme ako žijú dôchodcovia s mesačným príjmom 7 - 8 tisíc dnes? Keď dvaja dostanú mesačne 12 - 14 tisíc a z toho majú zaplatiť byt, teplo, vodu, elektrinu, poistku, šeky, nedajbože aj malú pôžičku. Na koľko polievok s rožkom na 30 dní im zostane? Koľko dokáže 65 – 70-ročný zjesť fazule, šošovice, zemiakov s mliečkom každý deň? Štyri kuracie krídelká na nedeľu s pečenými zemiačikmi po 45 rokoch práce (pre koho?) - to je vyznamenanie, nie? Som rád, že nie som chorý, povedal dedko a šiel celkom rezko hore chodníkom. A to už nehovorím o tom, keď žije dôchodca sám, z jedného dôchodku!
Dvojnásobné platy dzurindovskej éry možno niektorí dosiahli (napríklad poslanec hrdý na to, že má celkový príjem stotisíc mesačne, čo je viac, ako bývalý pán premiér sľubovali). Chimérou zostáva aj sľub štyridsaťtisícového platu pre učiteľov; niekedy možno, ale to už bude euro, poslanec bude dostávať legálne cez dvetisíc euro a učiteľ 572 euro. Priemerný plat je malé virtuálne klamstvo. Zoologicky je to paryba z podtriedy Holocephali, žijúca v hlbinách mora. Na povrchu je pokojná, blyštiaca sa hladina samochvály a úspechov, pod hladinou plávajú dravci z podtriedy Žralok chichotavý...