Pred pár rokmi by skákal od radosti

i Najkrajšie knihy Slovenska vydané v roku 2006. Súťaž každoročne vyhlasuje medzinárodný dom umenia Bibiana v spolupráci s Ministerstvom kultúry SR. Kniha J. Sýkoru zvíťazila v kategórii kníh o výtvarnom umení a obrazových publikácií. Zaujímavosťou je aj to, že grafickú úpravu knihy o Orave robil Peter Ďurík, ktorého práca bola v tejto súťaži ocenená spolu až trikrát, čo je ojedinelé.
„Vaše čiernobiele fotografie až naturalisticky verne zachytávajú svojskú drsnú krásu chodobných oravských dreveníc, svet miznúci do nenávratna, drsný, až tragikomický kus našej histórie. Pri pohľade na ne mnohí ľudia tvrdia, že sú až „nestráviteľné“. Aký je to pocit, ocitnúť sa zrazu medzi menami ako Brunovský, Kállay, Andersen či Konfucius, ktorých knihy boli ocenené v tejto súťaži?“ spýtali sme sa Jara Sýkoru krátko po tom, čo sa o svojom úspechu dozvedel.

„Priznám sa, po mnohých „fackách“, dokonca súdoch, ktoré som kvôli svojim fotografiám musel stráviť, nezažívam žiadnu vrcholnú eufóriu. Pred pár rokmi by som zrejme skákal od radosti,“ odpovedá Jaro Sýkora. „Dnes už od nikoho veľa neočakávam, pretože žiaľ, dnes život ani nie je príliš o vedení či umení, všetko je hlavne o peniazoch. V knihe som zachytil Oravu v poslednom okamihu. Dovolím si tvrdiť, že dnes by to už nedokázal nikto. Sú aj lepší fotografi, ale to, čo som fotil, už zmizlo do nenávratna. Verím, že o pár rokov dokážu aj Oravci túto knihu pochopiť inak. Veľa som sa túlal, hľadal, videl, ako tvrdo ľudia robia. Až potom som začal objavovať silu fotografie. Týchto starých ľudí som fotil desať rokov, bol som s nimi dennodenne, až ma brali ako súčasť svojho života. Až potom mohli vzniknúť také silné fotografie, ktoré na prvý pohľad človeka citeľne zasiahnu.“
Keďže umeleckým fotografovaním sa na Slovensku príliš rodina uživiť nedá, Jaro Sýkora sa dnes venuje v prvom rade keramike. Spolu s manželkou, výtvarníčkou Jankou Peštovou - Sýkorovou, vedú v Námestove súkromnú galériu Klaun.