Článok pokračuje pod video reklamou
využívali iba vodu zo studní. Až kým neprišiel rok 1929, kedy vtedajší starosta Tvrdošína Arpád Poláčik navrhol vybudovať prvý obecný vodovod na Orave. Oravská vodárenská spoločnosť v archíve doposiaľ uchováva dokumenty, viažúce sa k tejto historicky významnej stavbe. Redakcii MY Naša Orava sa dokonca podarilo nájsť aj žijúceho pamätníka vtedajších budovateľských čias.
VÝSTAVBA VODOVODU BOLA NEVYHNUTNÁ
Hlavným dôvodom, prečo sa práve v Tvrdošíne začal stavať vodovod, bol pravdepodobne nedostatok pitnej vody. Kvôli tomu sa v meste čoraz častejšie objavovali rôzne ochorenia, k najrozšírenejším patril črevný týfus. Na varenie a pitie sa používala len voda z nestálych povrchových výverov, ktorá bola často infikovaná odpadkami a zapríčiňovala nákazy. V dobe sucha sa dokonca musela voda do Tvrdošína dovážať z veľkých vzdialeností. K tomu sa neodmysliteľne pridružil aj nedostatok vody potrebnej pri hasení požiarov. Keďže v meste vtedy stáli prevažne drevené domy postavené blízko seba, tento problém bol skutočne veľmi vážny. Pre mesto teda ostávala jediná možnosť – zriadiť vodovod, ktorý by rozvádzal vodu do celého mesta. Projekty dostala za úlohu vypracovať firma Rumpel zo Žiliny. V zápisnici z roku 1929 sa okrem iného uvádza aj správa okresného lekára: „Pramenište je zelesnené a neobydlené. Prameny vyvierajú bezprostredne ze skály, alebo sute tzv. magurských pieskovcov vo dvoch skupinách. Skupina prvá je tvorená dvoma žriedlami blízo seba ležiacimi. Skupina druhá obsahuje viacej slabších žriedel, roztrúsených na svahu uzkej dolinky...”, k tomu ešte pridal ochranný priestor, ktorý bolo treba vybudovať v okolí vodojemu. V zápisnici sa tiež uvádzali vyjadrenia majiteľov pozemkov, cez ktoré mal viesť vodovod. Po všetkých potrebných schváleniach, prerokovaniach a odsúhlaseniach už nestálo nič v ceste tomu, aby sa začalo s budovaním vodovodu. V roku 1930 sa začalo stavať a o tri roky bola stavba úspešne dokončená. Predpokladané náklady mali dosiahnuť výšku 697 tisíc korún. Vodovod však napokon stál „len” niečo cez 657 000.
PAMÄTNÍCI VYMIERAJÚ
Sedemdesiatdeväťročný Vladimír Arvay z Tvrdošína má, aj napriek požehnanému veku, dobrú pamäť. „V tej dobe bol vodovod obrovskou raritou. Ľudia neverili, že by tu mohlo niečo také existovať. Všetci sme boli veľmi prekvapení, že stačilo len stlačiť jednu kľučku - a natieklo toľko vody, koľko sme potrebovali. Samozrejme, priamo v domoch mali vodovody natiahnuté len tí najmajetnejší. Oni si platili všetko samostatne. Vodovodné stojany však boli rozmiestnené po celom meste, hlavne tam, kde stáli drevenice. Prístup k nim mal teda každý a za vodu zo stojanov platili všetci. Výška dane závisela od toho, kto mal doma koľko statku,” začal spomínať Vladimír Arvay. V starých zápisniciach sme síce nenašli presnú výšku cien, no našli sme záznam o predpokladanej dennej spotrebe na rok 1929: 1582 obyvateľov spotrebuje za deň po 30 l vody, 683 kusov veľkého dobytka vypije denne po 50 l a 565 kusov malého dobytka po 15 l.
Pár rokov po dokončení vodovodu prešiel Tvrdošínom front druhej svetovej. Vtedy utrpel vodovod najväčšie škody. „Študoval som klampiarinu a môj majster bol vtedy údržbárom miestneho vodovodu. V háji, kde postavili vodojem, bolo kedysi až štyridsať studničiek. Vždy, keď pršalo, chodil som to tam čistiť, aby sa špina nedostala do potrubí. Škody sme chodili opravovať aj v čase, keď naším územím prechádzali Nemci. Pamätám sa, ako tu začalo horieť niekoľko domov. Mojou úlohou bolo vtedy namontovať požiarne hadice na stojany, aby sme mohli požiar ľahšie a jednoduchšie uhasiť. Po stiahnutí kľuky som však zistil, že voda netečie. Nevedeli sme si to vysvetliť. No dôvody sme mohli zisťovať až po odchode nemeckých vojsk. Vtedy sme s majstrom objavili v rezervoári môjho bývalého učiteľa, ktorý sa tu skrýval, pretože bol partizánom. Kým spával úplne navrchu, dovtedy bolo všetko v poriadku. No čím bol front bližšie, tým mal väčší strach. Preto odstavil hlavný uzáver prívodu vody do potrubia a skryl sa ešte nižšie. Býval tam asi dva mesiace, počas ktorých mu manželka nosila jedlo.”
Niektoré uzávery sa museli každý večer počas vojny zatvárať, pretože vody bol stále nedostatok. Okrem toho bolo najdôležitejšie, aby sa voda dostala hlavne do vojenskej nemocnice, ktorá kedysi sídlila v dnešnej Základnej škole Štefana Šmálika.
HISTÓRIA RELIÉFU NEZNÁMA
Vodojem z roku 1933 ešte stále existuje, aj keď teraz čerpá vodu z týchto zdrojov len miestne družstvo. Stavba je v katastrofálnom stave a Oravská vodárenská spoločnosť sa práve pustila do jejrekonštrukcie. Preštudovali sme množstvo listín a výkresov týkajúcich sa výstavby prvého tvrdošínskeho vodovodu. Jednu vec sme však nikde nenašli. V starých papieroch nie je ani slovkom spomenutý umelecký reliéf prítoku vody do vodojemu. Akoby sa tam tento reliéf v podobe veľkej rybacej hlavy ani nenachádzal. Pritom už len pri letmom pohľade naň je zrejmé, že má pravdepodobne toľko rokov, ako celý vodojem. Dokonca ani Vladimír Arvay, ktorý si v súvislosti s vodovodom pamätá naozaj veľa vecí, si nespomína, kedy bola rybacia hlava, z papule ktorej vyteká voda, do vodojemu umiestnená. Reliéf a jeho história sú teda zahalené rúškom tajomstva. Či to tak malo byť, alebo sa podklady k nemu stratili nedopatrením, ostane pravdepodobne aj naďalej otázne. Alebo sa predsa nájde ešte niekto, kto si na to spomenie a dá nám vedieť, aby takéto zaujímavosti z histórie Oravy zostali ešte nadlho dostupné v archívoch?
