líčkach.
Topinamburu sa ľudovo hovorí podzemná hruška, ale aj židovský, indiánsky či sladký zemiak. Jeho využitie je rozmanité. Vrchná časť rastliny slúži na kŕmenie hospodárskych zvierat a svoje využitie našla i v energetickom priemysle. Dá sa z nej vyrobiť bioplyn, bioetanol, dokonca elektrická energia. Hľuza topinamburu sa v potravinárstve cení pre výnimočné výživové hodnoty. Topinambury sa konzumujú namiesto klasických zemiakov, vyrábajú sa však z nich aj suroviny ako múka, sirup, džemy alebo cukríky. Vhodné sú pre diabetikov.
Výskumu „sladkých zemiakov“ sa viac ako 20 rokov venuje Nikolaj Kočnev z Moskvy. Práve on na dolnej Orave zavádza ich pestovanie. Uplynulý týždeň sem pricestoval na pozvanie Pavla Smolku, ktorý chce topinambury rozšíriť na slovenský trh. „V Rusku sa k topinamburu viaže jeden príbeh. Muž s medveďom šli siať pšenicu. Muž sa medveďa spýtal, ako si ju rozdelia. On mu nato: Ja si vezmem spodok a ty vrch rastliny. Po zožatí úrody sa medveď zahryzol do koreňa. Bol nechutný. Pri ďalšom siatí, tentokrát cvikly, si preto vybral vrch plodiny. Opäť bol nespokojný, pretože vrchná časť rastliny sa nedala zjesť. A tu prichádzame k podstate topinamburov – sú totiž využiteľné zvrchu i zospodu,“ rozpráva Nikolaj. Pestovanie topinamburov si navyše nevyžaduje žiadne hnojenie, použitie pesticídov a iných chemických prípravkov. Sú natoľko silné a odolné, že vyhubia všetku burinu v okolí. Ich korene siahajú do hĺbky troch metrov, nad zemou vyrastajú do výšky troch až štyroch metrov. Kvety topinamburu sa podobajú slnečnici. „Keď sme robili rozbory na ťažké kovy, v hľuze sladkého zemiaka sme našli stopy v hodnotách tisícin až desaťtisícin. V mrkve a cvikle sa obsah kovov pohyboval v desatinách,“ vraví Pavol Smolka. Židovský zemiak je nenáročný na pestovanie a darí sa mu na juhu i na severe. Existuje až 345 jeho odrôd. Zozbieral ich po celom svete istý ruský vedec a potom doviezol do svojej krajiny. Nikolaj Kočnev priviezol na Oravu šesť sort sladkých zemiakov. Počas troch rokov ich budú skúmať a tú, ktorej sa v našich podmienkach bude dariť najlepšie, dajú zaregistrovať ako Karpatskú odrodu. Topinambury sa sadia koncom marca alebo v apríli a zberajú sa v septembri, prípadne v októbri. Zatiaľ čo západný svet hodnotu tejto plodiny už pozná a odráža sa to hlavne v jej trhovej cene, väčšina Slovákov topinambur považuje za burinu. Jednou z príčin, prečo sa tu neujal, je pravdepodobne to, že sa nedá dlho skladovať. V bežných podmienkach, v ktorých skladujeme zemiaky, topinambur vydrží maximálne mesiac. Jeho výhodou je však to, že v zemi prežije najväčšie mrazy aj celoročné suchá. Konzument si ho teda môže kedykoľvek a v akomkoľvek množstve vybrať zo zeme. „Devätnáste storočie bolo vekom pšenice. Predchádzajúce storočie bolo storočím kukurice, ktorú sme už ale geneticky zdeformovali. Rastlinou 21. storočia je topinambur,“ tvrdí N. Kočnev.
