Všetko sa spochybňuje. Dve svetové vojny povzniesli padlých vojakov na hrdinov. Zásluhou fašizmu a komunizmu, ktoré zanechali na poliach Európy (a Ázie) hroby miliónov bezmenných, vyvraždených, spálených, zamrznutých, nepohodlných, nevinných... nikto ich nepovažuje za hrdinov. Sú len zoznamy mŕtvych, nezvestných. Mená vytesané na stenách. Múry nárekov. A všeobecné pomníky - kričiace skaly a revúci bronz premenené na symboly utrpenia.
Dvadsiate prvé storočie začalo ako uponáhľané storočie. Po roku 2000 sa každým rokom čoraz rýchlejšie kamsi ponáhľame. Jeden pred druhým. Za čím? Za ziskom, prirodzene. Zarobiť. Uchmatnúť. Sprivatizovať, pokiaľ sa ešte dá. Urvať aj vtedy, keď už niet z čoho. Skúpiť zem. Role. Hory. Lúky. Údolie na mesiaci. Maličký ostrov. Všetko sa dá speňažiť. Legálne. Nelegálne sa dá získať lacnejšie, bez DPH, bez právnických kľučiek. Za malý úplatok. Za väčší úplatok. Zlegalizovaná korupcia je vo vyspelých demokraciách normálna. U nás vypúšťajú kresťanskí aj nekresťanskí moralisti bubliny, upozorňujú nás, že „sa rútime kdesi ďaleko do rozkladu, ďaleko od Kristovej skromnosti a Jeho odkazu”. Nekresťanskí etici hovoria o „zrade odkazu dedovizne”. Prázdne slová, čo sa častým opakovaním stali frázou.
Postihujú nás zrýchlené tiky modernej doby: strata vlastného úsudku. Zásluhou globalizácie nás tlačia do „jednotného myslenia.” Európa musí byť jednotná, inak prehrá súboj so svetovými mocnosťami. Tlak na kolektívne rozhodovanie vyvoláva protitlak: individualizáciu. Bezradnosť je výsledkom, bezcieľnosť sa derie dopredu tam, kde je veľa cieľov, horizontov, vízií, ideí. Sebakritickosť sa stratila. Sebairónia je nemiestna. Veľkí politici nedávnej i dávnej minulosti však mali vždy schopnosť ironizovať svoje postoje, mali vrodený zmysel pre humor. Tým sa stávali plavcami v každej vode, v každom počasí. Vedeli veľmi rýchlo odhadnúť vývoj a správne sa rozhodnúť. Boli v nadhľade a mali v sebe úctu k histórii, k národom, k neopakovateľnej individualite každého človeka. Uvediem príklad, takmer žeravý: zo slovenskej politiky sa nedávno stratil podobný politik - bývalý predseda SMK Béla Bugár. Scéna: pri vyhlasovaní kandidátov na post predsedu SMK sa terajší (frišný) predseda Pál Czáky ošíval, zohýňal, skrýval sa pred kamerou, odpovedal neurčito, že cestuje, že dabatuje, že z jednotlivých okresov prichádzajú návrhy, a to všetko s dobre skytými očami a úsečkovým, nitkovým úsmevom, ktorý sa vyskytuje už v Biblii u farizejov. Béla Bugár, demokrat a humorista namiesto smútku a užialeného výrazu sa usmieval, vzal do rúk televíznu kameru a všetko filmoval. Tak vie reagovať človek s nadhľadom a so zmyslom pre humornú situáciu. Pál po zvolení za predsedu v plnej paráde predstavuje (nebývalé množstvo) podpredsedov MSK a dáva slovo „znalcovi stredoeurópskych problémov”, podpredsedovi pre stratégiu (koľko vznešenosti je v tých dvoch slovách!) poslancovi NR SR Durayovi, ktorý pristupuje k mikrofónu. Na prekvapenie všetkých nehovorí o autonómii, ani o „bývalej nedeliteľnej súčasti Uhorska”, hovorí (počúvajte dobre!) o najbližšej stratégii: o sociálnom postavení občanov na južnom Slovensku. Kamera je neúprosná? Predseda Pál stojaci tesne za poslancom mu čosi pošepkal; možno šepol to, čo pán poslanec neskôr hovoril do mikrofónu...
Moderná doba dostáva každým dňom nové tiky. Nikto už nežmurká tajomne, nemyká plecom, ale opakuje vždy takmer to isté len inými slovami. Moderná doba začína tikať. Čas sa zrýchľuje, na scénu prichádzajú politici, ktorí majú za sebou knihy, vzdelanie, dokonalé ovládanie dvoch cudzích jazykov a majú v rukách politickú moc. Určujú krátkodycho dlhodobý beh sveta. Stačí však jedno pokĺznutie a z dejín sa stáva tragédia. Vasil Biľak o tom hovoril: je to POUČENIE...
