Je vyučený strojár, technológ, ale ako hovorí, „okolo dreva a remesiel sa motal vždy“. Už odmalička sa „motal“ popod nohy otcovi Ondrejovi Majcherovi, ktorý doteraz robí s drevom i kovom. „Otec ma vždy pucoval, že mu v dielni iba zavadziam, a vidíte, nakoniec som sa na to dal aj ja,“ vraví Marián. Už šesť rokov sa výrobkami z dreva, keramiky a kovu, inšpirovanými tradičnou ľudovou tvorbou, živí. „Začínal som čisto s drevom. Robil som miniatúry rebriňákov, kolovrátkov a podobne. Neskôr som prešiel aj ku keramickým, kovaným a odlievaným výrobkom. Odlieval som z mosadze a bronzu, napríklad valašky, emblémy, plakety. Dnes mám, dá sa povedať, multidielňu, v ktorej robíme výrobky z týchto troch základných materiálov – dreva, kovu a keramiky. Spolupracujem s keramikárkou Katarínou Čelovskou a snažíme sa tieto materiálny zosúladiť v jednom výrobku,“ vysvetľuje Marián Majcher. Robia napríklad obrazy, reliéfy, ktoré sú kombináciou dreva, kovu a keramiky. Drevo používajú najmä staré, z pôvodných oravských hospodárskych stavieb. „Chodím po dedinách a zbieram staré dosky a trámy, keď niekde rozoberajú maštale a humná. Je s tým veľa roboty, ale dosiahne sa tak prirodzená stará patina dreva. Umelým spôsobom to nikdy nedosiahnete. Ešte napríklad nikto nevymyslel, ako na novej doske presvedčivo dosiahnuť imitáciu červotoča. Čím staršia doska, tým je pre nás zaujímavejšia,“ tvrdí Marián. Výrobky dielne predáva vo svojich predajniach v Dolnom Kubíne, Oravskom Podzámku a v Bratislave. Predmety z Oravskej izby sa predávajú aj v zahraničí, hlavne v Anglicku. Žije tam Richard Dospel z Turca, ktorý tam má firmu na prezentáciu slovenských remeselných výrobkov. „V Anglicku sa veľmi cení ručná práca, preto sa tam takéto veci dobre predávajú,“ hovorí Marián. „Chodievame však aj na silné folklórne jarmoky do Východnej, Detvy, Terchovej, na Myjavu, do Krakova, Zuberca alebo Hrušova.“
Marián Majcher a Katarína Čelovská majú v súčasnosti dielňu v jednom zo starších domov na Štefánikovej ulici. „Nie je to ideálne, ale budeme mať nové, väčšie dielne, ktoré už pripravujeme.“ Pre Mariána je táto práca zároveň záľubou. „Nerobím iba 8 hodín, ale od rána do večera, vo sviatky i piatky. A ráno sa už vždy teším do roboty,“ tvrdí. Zaujímavosťou je, že hoci žije a má dielňu v Námestove, v tomto meste predajňu nemá. „Skúšal som to, samozrejme, aj tu, ale dosiaľ sa to nepodarilo. Za stánok, v ktorom som chcel predávať ľudovoremeselné výrobky, mesto vyrubilo taký poplatok, ktorý sme nemohli zvládnuť. Mal som tu snahu zriadiť izbu ľudových tradícií, ale vždy to stroskotalo na priestoroch. Mám totiž pomerne veľkú zbierku starých nástrojov a predmetov prakticky z každej oblasti tradičnej remeselnej výroby. Podal som na mesto viackrát žiadosť o poskytnutie priestorov, ale zakaždým to bolo zamietnuté,“ ťažká si Marián. „Väčšiu podporu som našiel v Dolnom Kubíne a Oravskom Podzámku, kde mám predajne.“ Podľa neho sa pre zachovanie ľudových tradícií nerobí v Námestove takmer nič. Myslí pritom aj na architektúru. „Pozrite sa na Nábrežie Oravskej priehrady. Neviem, čím tam chcú pritiahnuť turistov. Keď som mestu navrhoval, aby tam bola oravská drevená architektúra, bolo mi povedané, že by to strašne bilo do očí, že by to bola jazva na tele mesta. Mal som sto chutí tých ľudí zobrať do Zakopaného a ukázať im, ako sa robí turistický ruch. Tam je to všetko postavené na ľudovej kultúre, dreveniciach, od krojov po remeslá. A v Námestove sa ľudia boja postaviť niečo drevené. Radšej postavia murované opachy, alebo – a to je výborný príklad – salaš s plastovými oknami na Slanici. Tak toto sa tu dovolí,“ hnevá sa Marián Majcher. Podľa neho sa na Orave správnym smerom uberá Zuberec. „Ale Námestovo spí. Povedzte mi, čo tu môže turista okrem priehrady vidieť. Sú to krčmy, kostol – a čo ešte? Už si ani neviem spomenúť, čo. Nemá ho tu čo udržať, tadiaľto môže fakt iba prejsť,“ myslí si tento nadšenec ľudovej kultúry.
