Hororový začiatok týždňa – že by bolo na vine počasie?

u.
Pondelok začal priaznivo. Do ružova som sa vyspala. Keď som však vyšla do mesta na kávu, priamo pred mojimi očami sa odohrala zaujímavá situácia. Pokojne si uchlipkávam z nesladeného pressa, sem-tam niečo prečítam v novinách, keď tu pozriem cez okno na ulicu. Pohľad mi padol na „známeho“ žobráka, ako natŕča ruku k okoloidúcim. Väčšina ho nepovšimnute obchádzala, iní s úškrnom kyvkali hlavami. So záujmom som sledovala, ako sa „mister“ zachová. Zrejme mu pomaly dochádzalo, že na tomto mieste nepochodí, tak sa pustil krivkajúc na druhú stranu ulice k reštaurácii. Už vtedy som tušila, čo sa chystá urobiť. Áno. Vošiel dnu. Nebol tam však ani minútu, keď sa dvere opäť otvorili. Najprv vyšla jeho palica a potom on. Hneď za ním sa objavila čašníčka z reštaurácie a niečo naňho vykrikovala. ...určite to nebol pozdrav typu „Do skorého videnia!“. Môj pohľad sa presunul na bezdomovcove ústa. Nemusela som to ani počuť, aby som si domyslela, aké slová použil. Povedzme, že v TV by bola jeho reč takmer celá vypípaná. Kým sa on s opovrhnutím v tvári pobral na odchod, ja som dopila studenú kávu.
V utorok bola „sranda“ v autobuse. Skupinka ľudí čaká v chladnom počasí na bus. Medzi nimi aj ja. Keď konečne došiel, nahrnuli sme sa ku dverám. Každý chcel byť čo najrýchlejšie dnu. Zrazu ľudia prestali nastupovať a ja stále mrznem vonku. Zdvihla som hlavu a hľadím do autobusu, čo zapríčinilo tú „zápchu“. Na moje veľké prekvapenie šofér autobusu stál v uličke a kričal na niekoho vzadu. Vraj mu popod nos prešlo dievča, ktoré sa snaží odviezť načierno. Ako si to dovoľuje, taká „sopľaňa“, on ju vyhodí (dokonca otvoril zadné dvere, nech okamžite vystúpi, drzaňa). Dievča sa kriku nezľaklo, pokojne k nemu prišlo a pred oči mu otrčilo lístok, ktorý si len pred pár minútami u neho kúpilo. Šofér skúmal jeho pravosť. Tvárou mu prebehol zahanbujúci tieň. Človek by si pomyslel, že sa ospravedlní, ale on nie. Namiesto toho jej vrátil lístok s poznámkou, že jej aj tak neverí a že ju raz prichytí. Potom si konečne sadol a my sme sa pohli. Nohy som mala zatiaľ celkom omrznuté a premočené, ale hlavne, že sa vyriešil prípad s cestovaním „načierno“.
Na rad prišla streda a tá sa tiež nezačala najlepšie. Hneď ráno som sa dostala do hodinovej zápchy. Na ceste sa totiž vyvalil kamión. Keď som sa konečne dostala do Kubína, vyšla som na Brezovec do lekárne. A koho som tam nestretla! Na nemocničnej chodbe stál s natrčenou rukou bezdomovec z pondelka. Obvykle ma takéto ľudské osudy vedia dojať, ale už som o ňom niečo vedela, preto som okolo neho prešla s podobným úškrnom ako iní. (Nakoniec, môžem byť rada, že mi nevynadal.) Neskôr som čakala na MHD. Prišla načas a, našťastie, aj som si sadla k jednému školákovi. So mnou nastúpili aj dve staršie panie. Nevstávala som, lebo v autobuse boli ešte voľné miesta. Ak som si myslela, že toto bude pokojná jazda, mýlila som sa. Panie totiž začali hlasno „dohovárať“ chlapcovi, ktorý sedel hneď za mnou a vedľa seba mal položenú tašku. Jedna pani mu celkom surovo povedala, aby si tú tašku dal na kolená, že si chce sadnúť (podotýkam, že miesta na sedenie mala dosť). Na moje veľké prekvapenie však chlapec začal žene oponovať, že on má obsadené pre svoju mamu, ktorá nastúpi na ďalšej zastávke aj s malým dieťaťom. To pani ale nepresvedčilo a spýtala sa, či má zaplatený lístok aj za tašku. Chlapec síce oponovať už nevedel, ale taška ostala na svojom mieste. Žena začala doslova „hysterčiť“. Vraj je to nevychovaný fagan a za všetko môžu jeho rodičia, že on ani nevie vstať, keď nastúpi starší a dokonca aj odvráva. Mestská sa medzitým už pohla a ja som len tŕpla, či na ďalšej zastávke nastúpi chlapcova matka. Staršia žena sa však nevzdala, a keď si chlapec sám nechcel odsunúť tašku, podujala sa na to sama. Jedným ťahom ju zdrapila a s hnevom mu ju hodila na kolená. Uznávam, chlapec bol trošku drzý, no napriek tomu som s ním sympatizovala. Žena totiž mala aj iné miesto na sedenie. Bus zastavil a vonku naozaj stála žena s dieťaťom v náručí. Vydýchla som si, lebo keby tá žena nenastúpila, pani za mnou by spustila novú sériu „šomrania“ a ako sa poznám, určite by som sa do toho rozhovoru už zamiešala aj ja. Na zastávke nastúpilo toľko ľudí, že sa celý autobus naplnil, ale matka „trápeného“ chlapca sa pretlačila až k nám. Vtedy už ale nemala kde sedieť, tak som sa teda zdvihla ja a ponúkla jej moje miesto. Z výšky som sledovala situáciu. Nič sa však už nekonalo. Čakala som, že sa tá odvážna pani ozve a posťažuje sa matke na jej juniora, ale len ticho sedela s panovačným výrazom v tvári. Na ďalšej zastávke matka aj so synom vystúpili.
Zatiaľ som prežila len tri dni z tohto týždňa a zostáva mi už len dúfať, aby tie zostávajúce boli lepšie. Po týchto zážitkoch (a neboli to len tieto tri, ďalšie som len nespomenula) som na internete hľadala nejaké predpovede, ktoré by vysvetlili zlú náladu v ľuďoch za posledné dni. Nič také som však nenašla. A myslím, že to skúmať ďalej ani nemá zmysel. Zhoďme to teda na počasie... (Mám ale taký pocit, že žobrákovi z mesta sa nálada nezlepší ani vtedy, keď začne pripekať slniečko.)