bjednal chladenú dvanástku. Potom sa rozvravela: Nuž, zistila som v ostatnej dobe všeličo. Ten zbojník Bunkoško ti chodí normálne pomedzi ľudí. A tvári sa ako majster sveta. Zistila som, že vie všetky kavkazské jazyky. Prišiel odkiaľsi z pomedzia Ukrajiny, Ruska a Gruzie. Dve vysoké školy vyštudoval, údajne za peniaze, jednu strednú nedokončil, má vraj dva tituly, jeden verejný, ktorý si kúpil, druhý tajný, kvôli tajným, jeho dedo bol kaukazský zbojník, volal sa Choram Čcharikadze. Bunkoško sa prisťahoval na Slovensko po nežnej revolúcii, lebo sa dočítal, že v krajine, ktorá prežíva také prudké zmeny, sa bude dariť zbojníkom a zlodejom. Len čo sa porozhliadal, povedal si, že preňho normálna robota veru nie je a vstúpil do politickej strany. Onedlho sa stal čelným okresným funkcionárom a pretože Slovensko je malá krajina, zanedlho sa spoznal s funkcionármi ústrednými. Tí ho potľapkali po pleci a povedali: Len tak ďalej! Choď medzi ľudí, ktorí milujú svoju vlasť! Tí ti všetko prepáčia. A zbojníček kaukazského pôvodu šiel. Najprv zistil, že „od susedov” sa dá čistý špiritus pašovať. Tak si to zorganizoval. Mal dobrú pamäť. Vedel, komu dať, komu nie, kto rád zradí, kto vie mlčať, kto má rád peniažky, kto má síce zásady, ale za korunky výčitky svedomia ľahko zakríkne... Kto nechce byť chudobný, musí sa hýbať! Z pálenôčky mu kvaplo dobre. Nič mu nezistili. A ak zistili, aj tak „nič nezistili“. Bunkoško objavil prameň: založil továreň na výrobu kaukazských papách. V čase nezamestnanosti mu štát za každú zamestnanú ženu dal pár desiatok tisíc. Ženy vyrábali, výrobky nemali odbyt. Nuž, Bunkoško začal vyrábať plášte z konskej srsti. Ani tie nešli. Choval kone na džigitku. Ktože ti bude na Slovensku džigitovať a šabľou v rýchlosti veľké burgundie z kolíkov zrážať? Nuž, doviezol vyradené šijacie mašiny a ženy začali šiť spodné prádlo, kostýmy, slipy, montérky... čo prišlo. Raz sa naštval tak, ako sa vie naštvať len statočný džigit: odcestoval do zahraničia, aby mal alibi a chlapcom, čo nemali nič na práci, dal po tisícke, nech rozložia pri jeho drevenej továrni ohník, lebo zo severnej strany fúka cez špáry, babám býva zima. Chlapci priliali do ohňa benzínu, búda sa zapálila, ženy poutekali, všetko zhorelo. Poisťovňa škodu vyplatila. Druhá poisťovňa poistila (predtým) stroje. Aj tá zaplatila poistku. Tretia poisťovňa poistila drevenú konštrukciu. Aj tá zaplatila. A pretože činovníkom v centre strany ľúto prišlo, že náš človek na psí tridsiatok vyšiel, odsúhlasili mu bližšie neurčenú sumu, lebo aj po požiari strane verný zostal a jej idey medzi ľudom šíril. Vrhol sa na obchod s drevom... Tetka Vymýšľanka zmĺkla. Vravím: No, veď to dokončte! Dokončím, synak, ale na pohár sa pozri! Prázdny je! Objednal som jej ďalšiu vychladenú dvanástku a poldecáčik rumu. Vyzunkla rum, pivo si šanovala, ústa si utrela spakruky, pokračovala ďalej: Bunkoško bol človek mäkkého srdca. Keď videl, že jeden exminister má veľmo slabý plat, pomohol mu: colníkom zalepil oči, policajtom tiež, prepravcom nalepil Štefánikov na čelá, aby nefrfľali a - výrobcom nábytku v Poľsku dodal kvalitné drevo s malým rabatom v prepočte tak, aby na niekoľkých fúrach bol zisk stotisíc. S pánom exmini išiel päťdesiat na päťdesiat. Exmini bol spokojný. Ale o Bunkoškovi išli zvesti, klebietky, neprávosti preveliké. Náš zbojníček radšej odišiel do Abcházska. Tam nemal čo robiť, nuž založil pri fakulte Národohospodárskej prosperity externé štúdium pre dve stovky ľudí, ktorí potrebovali doklad o vzdelaní. Dekanka fakulty bola jeho organizačnými schopnosťami taká nadšená, že mu posielala prednášateľov. A všetko pekne za peniažky... Akýsi neprajník túto bokovku zárobkov v čistej mene pre vysokoškolských učiteľov... udal. Bunkoško vyhlásil: ak bude niečo z toho, z čoho ma obviňujú, len kúsok pravdy, zjem vlastné vlnené sako. A - ušiel na Slovensko. Dočítal sa z tlače, že rektor fakulty Nárohospodárskej prosperity o ničom nevie, štúdium je možno irelevantné a ktovie, či doklad o vzdelaní študenti dostanú. Bunkoško si začal v ten istý deň variť vlastné vlnené sako, ON je predsa čestný chlap!
Nuž tak!, povedala tetka Vymýšľanka a buchla prázdnym pollitrákom po drevenom stole. Teraz hádaj, čo je pravda, a čo som si vymyslela! Sľúbila mi pokračovanie o novodobých zbojníčkoch...
Autor: ALEX
