á. V zime sa pošmykla na ľade a nešťastne spadla,“ vraví čiperná Oravskopodzámčanka. Narodila sa v drevenici v Dolnej Lehote hneď oproti miestnemu cintorínu. Pamätá si na časy, kedy sa cmiter zaplnil hrobčekmi malých detí. Bolo to po výbuchu jadrovej elektrárne v Černobyle.
V rodnej dedine Anna prežila celý život. Aj keď práca na gazdovstve bola namáhavá a nedovolila jej vzdialiť sa z dediny, dôchodkyňa tvrdí, že kedysi bývalo veselšie. „Nebolo televízora, ani rádia. Večer sme sa stretávali dole na ceste. Chlapci hrali na harmoniku a my, dievky sme už len za nimi utekali. Keď bola svadba, celá dedina stála na nohách. Na páračky sme sa tiež veľmi tešili. To bol plný dom mládencov aj dievčat. Mali sme pre nich pripravenú pálenku a koláče. Vtedy sa piekli buchty, šišky a zakrúcance plnené makom alebo tvarohom,“ spomína Anna. Dnes si už kvôli problémom so žlčníkom musí dávať väčší pozor na to, čo zje. Vyhýba sa najmä vyprážaným, mastným jedlám. „Bola by som ešte fajná, len nohy mi prestali slúžiť,“ hovorí opierajúc sa o dve „kvačky“. Pred dvomi rokmi ešte sama zašla do kostola, alebo aspoň ku kaplnke v Dolnej Lehote. Teraz jej to zdravotný stav a množstvo áut, ktoré sa preženie cez obec, nedovoľujú. Modlí sa doma. Vek jej však vraj závidia farár i lekár. Nedávno doktora navštívila po tridsiatich rokoch. Keď vraj pani Annu po takom dlhom čase uvidel, nechcel veriť vlastným očiam, že je stále živá a pomerne zdravá. Prežila prvú i druhú svetovú vojnu, u nich v dome sa ukrývali Rusi aj Nemci. Mladí chlapi z jednotiek SS boli podľa nej veľkí fešáci. Väčšina domov na ulici, kde býva Anna Červeňová, cez vojnu vyhorela. Chalupa jej rodiny akoby zázrakom zostala celá a nič sa s ňou nestalo. Svetový konflikt sa zato viditeľne podpísal na streche hradu. Najstaršia obyvateľka má dodnes v čerstvej pamäti, ako naň muži z Lihôtky chodili pribíjať šindeľ po šindli. „Teraz by to už hocikto nerobil.“ Anna sa momentálne teší z maličkostí. Najradšej má, keď je vonku pekne a ona sa môže sediac na priedomí celý deň vyhrievať na slnku.