e sa nebránil, pustil sa doňho aj bratranec Rasťo, tenký ako ohobľovaná latka a dengľavý ako mokrý vecheť. Aďova mama vždy hovorila: Keď náš Aďko vyrastie, všetkých predbehne a bude z neho chlap. Potajmo mu odkladala najlepšie kúsky mäsa, pod zemiaky ich schovávala, keď na taniere nakladala, kupovala mu domáce mlieko, vitamíny, podporné látky, zeleninu mu pestovala, polievočky pre zápasníkov vyvárala, len aby jej syn zmocnel. Nezmocnel. Poriadne sa začal učiť na strednej škole. Uveril svojmu triednemu, že vedomosti budú jeho najväčšou silou. Nimi môže poraziť každého.
Študoval úspešne nielen strednú, študoval a vyštudoval na červený diplom aj vysokú. Počas štúdií začal pochybovať o spoločnosti, v ktorej žil. Politici, ktorí boli na čele štátu, patrili medzi čelných gerontov sveta (prestarnutých politikov), ktorí mali problémy s rečou, pohybom priamočiarym aj krížnym, gestami do prázdna, umelými zubami, zvykmi, zlozvykmi, stareckou neústupnosťou, strachom z akejkoľvek zmeny... Aďo prednášal na katedre sociológie. Bol vždy opatrný, ale aj tak sa často nezdržal a povedal študentom svoj názor. Dobrá slovenská duša spomedzi anonymných študentov ho udala eštébákom. Začali si Aďa všímať. Stiahol sa. Na chvíľu. Dlho nevydržal a jeho vyhlásenia boli ešte ostrejšie. Prišli muži v civile za dekanom fakulty a povedali: Zbavte sa doktora Adalberta Cvíbika, kandidáta vied. Začína byť nebepečný. Ak nie, pôjdete zo strany von. Dekan Aďa nevyhodil. Ani s ním nerozprával. Nič sa nedialo. Gustáv Husák bol prezidentom ČSSR, Vasil Biľak písal o Pravde, ktorá nikdy pravdou nebola, potrimiskári na krajoch a okresoch pôsobili naďalej ako gubernátori v Rusku za čias Gogoľových. Eštébáci v civilných oblekoch prišli za Aďom do bytu osobne. Slušne ho požiadali, aby šiel s nimi. Zaviezli ho do hory, za mesto. Jeden počúval, druhý hovoril. Presviedčal ho, že oni nechcú nič iné, len postupné kroky na premenu socialistickej spoločnosti. A on, sociológ, by mohol pomôcť tým silám v ústrednom výbore, ktoré chcú zmenu. A ponúkli mu slušnú kariéru, lebo vedia, že na ňu má a na fakulte treba tiež robiť kádrové zmeny. A ponúkli mu prednášky na vysokej politickej škole v Prahe. A ponúkli mu stáž na Lomonosovovej univerzite v Moskve. Aďo počúval, nehovoril. V závere, ako v dobrom filme, odmietol. Odviezli ho až na priedomie. Slušne sa rozlúčili. Povedali: Vaše heslo bude DOKTOR, keď sa vám ozveme do telefónu, neodmietajte hovoriť. Zakázali mu hovoriť o stretnutí s nimi s kýmkoľvek, vrátane manželky... Potom to začalo. Dekan odišiel z jedného dňa a druhý. Aďovho syna neprijali na gymnázium, hoci bol jednotkár. Aďovu obhajobu docentúry odkladali, nikto nevedel prečo. Bol najstarším odborným asistentom na fakulte.. Jeho články vracali redakcie naspäť. Ak chcel niečo uverejniť, musel presvedčiť svojho priateľa, aby sa pod jeho článok, či štúdiu podpísal... Štátna bezpečnosť mu nedala pokoj až do septembra 1989. Nikdy neustúpil...
Aďo privítal revolúciu v novembri 1989 úprimne. Na manifestácii vystúpil s improvizovaným prejavom. Vzali ho do výboru VPN. Navrhli ho do parlamentu v Prahe. Šiel do politiky. Bol dosť inteligentný, aby zistil, že ide len iným spôsobom, a - inak ... o korytá. VPN sa rozpadlo. Vznikli politické strany. Nevstúpil ani do jednej. Programy mali skoro rovnaké, ciele rôzne. Skrytý aj otvorený politický boj začal a nadobúdal také obrátky, že politológovia, sociológovia, filozofi, spisovatelia, novinári nestíhali tempo spoločenských zmien.
Aďo z politiky odišiel. Doma povedal: Chcem byť človekom z davu. Robiť si svoju robotu. Prednášať sociológiu. A na seminároch hovoriť svojim študentom aj svoje názory. Dúfam, že neprídu noví muži v civile za dekanom fakulty s podozrením, že pán Adalbert Cvíbik je osoba podozrivá a treba s ňou urobiť poriadok... Dejiny sa totiž dosť často opakujú.
