Máme takú kultúru, na akú sme zrelí

V roku 2004 mu vyšla zbierka básní s názvom Dejiny postele. V roku 1998 sa zúčastnil Moravského festivalu poézie vo Valašskom Medziříčí a minulý rok európskeho festivalu poézie, divadla a hudby v Banskej Štiavnici. Na tento festival je pozvaný aj tohto roku.
Ako sa žije učiteľovi, spisovateľovi a divadelníkovi v Oravskom Veselom? Necítite sa tam izolovaný?
Izolovaný sa necítim, skôr osamotený. Keďže som sa tu prisťahoval z iného regiónu, žijem takpovediac hydroponickým spôsobom života, bez zapustených koreňov. Samota má ale jednu veľkú výhodu: človek počuje vlastnú hlavu.
S divadlom ste skončili? V poslednom čase o divadle v Or. Veselom nič nepočuť.
Na divadlo momentálne nemám čas a obávam sa, že ani dostatok energie. Jediné, čo mi z divadla okrem spomienok, diplomov a fotografií ostalo, je závislosť na dialógoch. Presnejšie, závislosť na ich písaní, ktoré hojne využívam v próze. Situácie sa mi ich prostredníctvom ľahšie znázorňujú a všetko sa mi vďaka nim javí živšie.
Píšete niečo? Pripravujete nejakú knižku?
Píšem prozaickú knižku, možno dve. Popri tom sa mi hádam podarí utrúsiť zopár básničiek, ktoré by bolo možné v podobe útlej básnickej zbierky neskôr vydať. Keďže nechcem hovoriť o nedopísanom, zatiaľ toľko.
Ste už druhýkrát pozvaný na festival Cap á l’Est do Banskej Štiavnice. Môžete nám festival bližšie opísať? Čo sa tam deje?
Cap á l’Est je európsky festival poézie, divadla a hudby, na ktorom sa stretávajú umelci z viac než 15 európskych krajín. Festival vznikol z iniciatívy spoločnosti L´Athanor, podporovanej Ministerstvom kultúry Francúzskej republiky a koná sa v auguste. V súčasnej dobe je podporovaný aj našimi kultúrnymi inštitúciami. Dramaturgiu festivalu má na starosti Michel de Molne, riaditeľ Moliérovho divadla v Paríži. Cieľom festivalu je vzájomné spoznávanie a zbližovanie rozličných európskych kultúr a identít. Dorozumievacím jazykom je francúzština a jazykom hostiteľským slovenčina. Ide o veľmi pestrofarebný festival, na ktorom má človek možnosť vidieť množstvo netradičných koncertov, divadelných predstavení a autorských čítaní európskych básnikov. Autorské čítania sú pretlmočené do slovenčiny a francúzštiny.
Keďže ide o päťdňový festival a každý deň je aj niekoľko prezentácií poézie, človek poľahky podľahne dojmu, že poézia je niečo pre život absolútne nevyhnutné. Príjemná ilúzia. Z času na čas možno aj potrebná. Spoznať toľko rozličných poetík a predstaviť tú svoju je osviežujúce. Okrem osvieženia nie je na zahodenie ani pocit, že človek nie je absolútny idiot, keď jeho verše dokážu počúvať ľudia z rôznych kútov Európy.
Ako vidíte stav slovenskej kultúry? Mnohí hovoria, že kultúra je v kríze. Aj vy?
Minule som sa niekde dočítal, že fujara bola zapísaná do zoznamu UNESCO, ako kultúrne dedičstvo ľudstva. Ak sa bude fujare dariť, možno ju časom zaradia aj medzi symfonické hudobné nástroje. Neviem si síce predstaviť inštrumentalistov vo fraku hrajúcich na fujaru, ale čo nie je, môže byť. Z tohto pohľadu je na tom naša kultúra veľmi dobre. Zanechať dedičstvo je predsa znakom prosperity a nie krízy.
Ak mám byť úprimný, na slovenskú kultúru nemám jednoznačný názor. Avšak o jednom som skalopevne presvedčený. Jej údajná kríza nie je len otázkou peňazí. Skôr si myslím, že máme presne takú kultúru, na akú sme ako spoločnosť zrelí, akú mať dokážeme. Časy, keď bolo v kultúre všetko naplánované, predplatené a mnohokrát preplatené, už máme asi raz a navždy za sebou. My sme asi prekliaty národ. Keď sú peniaze, zavadzia totalita. Keď už je možné slobodne sa nadýchnuť, škŕka každému v žalúdku. Ak sa obzriem do minulosti, trochu si to všetko zaslúžime. Národ, ktorý je večným kolaborantom, predsa nemôže byť zo dňa na deň kultúrnou veľmocou. Či by nám všetkým predsa len nebolo lepšie niekde na lúke, pri ovciach, s fujarou a mobilom v ruke? Napokon, byť pastierom je naša podstata.
Ale aby som tento rozhovor neuzavrel príliš depresívne, optimisticky skonštatujem: stav slovenskej kultúry – vydatá, bezdetná. Žiadne deti, ale vo všetkej počestnosti.