ci pripravili pre návštevníkov celoslovenskej súťaže DilongStar perfektné koncerty. Aj vďaka nim bola sála MsKS v Trstenej naplnená na prasknutie. V sobotu sa o zábavu postarali všetci traja, v nedeľu ostal len Martin. Tomáš sa ponáhľal do školy a Peťo odcestoval za ťažko chorým chlapčekom, ktorý sa veľmi túžil s ním stretnúť. Oravské obecenstvo teda naozaj neopustili len tak prenič-zanič.
Okrem spevu sa však traja mladíci spolu s ďalšími odborníkmi zhostili aj inej úlohy – porotcovskej. V nedeľu, krátko pred vyhlásením výsledkov, sme si na chvíľu „ukradli“ na rozhovor dvoch z nich: Martina Krausza a predsedu poroty Bela Felixa, profesora katedry hudobnej výchovy UMB v Banskej Bystrici.
Pán Felix, prečo ste sa rozhodli prijať pozvanie do poroty a ako by ste celú súťaž zhodnotili?
Rozhodol som sa tak, pretože som dlhoročný kamarát s jedným z organizátorov. Lolo Mačor nás pozval - a my sme radi prišli. Je veľmi dobre, keď sa niečo takéto zorganizuje, hoci v takom malom mestečku. Už mnoho rokov sa tu nič podobné nekonalo. Teraz je to o to lepšie, že celé podujatie je perfektne zorganizované. Robia ho ľudia, ktorí pre súťaž žijú. O deti je dobre postarané, všade je veľmi dobrá atmosféra a viditeľný je aj divácky záujem. Netreba zabudnúť ani na to, že speváci predviedli fantastické výkony. Všetko bolo tak, ako má byť. Jednoducho - je to veľmi fajn.
Čo hovoríte na výkony možno budúcich spevákov?
Viete, u detských interpretov je to dosť neisté. Nikdy neviete, či aj zajtra zaspievajú tak dobre ako dnes, alebo či sa náhodou nepolepšia tí, ktorým to príliš nešlo. Každý z nich má svoje aktivity. Vykričali sa, vybláznili, mnohí zachrípli a to im dosť uškodilo. Mali sme tu chlapca, ktorý včera spieval veľmi dobre, ale dnes mu hlas úplne odišiel. Aj medzi dievčatami boli také prípady. Niektorí sa zas, naopak, veľmi zlepšili. Výber bol teda dosť zložitý, aj keď v prvej kategórii sme sa hneď zhodli na víťazovi. Kristínka zaspievala Arabelu veľmi pekne, čisto, presvedčivo, ešte lepšie ako včera. V druhej kategórii sme mali trochu problémy. Od soboty sme mali každý svojho favorita, no finále to dosť zmenilo. Napokon sa nám však podarilo zostaviť rebríček víťazov. Chcem však podotknúť, že v týchto súťažiach sú víťazmi všetci. Veď každý ukázal, čo dokáže, čím práve teraz disponuje. O rok môže byť zas všetko inak.
A váš celkový dojem?
Veľmi dobrý. Je super, že deti spievajú, že sa im učitelia venujú a že sú organizátori, ktorí to dovedú až tam, kde môžu deti svoje nadanie prezentovať. Je veľmi dobre, keď môžu svoj talent ukázať na verejnosti. A je výborné, že sa niečo také robí v dobe, kedy sú už deti zvyknuté hudbu zväčša len počúvať.
Martin Krausz síce nemal veľa času, niečo sa nám však z neho predsa len podarilo dostať.
Ako hodnotíte tohtoročnú DilongStar?
Som tu prvýkrát, ale myslím, že je fakt super. Dáva priestor mladým ľuďom, aby mohli ukázať, čo dokážu. Dobrá je aj po organizačnej stránke, všetko je perfektne zvládnuté. Som rád, že mladí školáci tu môžu prejaviť svoj talent. Niektoré skladby, ktoré som počul, sú podľa mňa veľkými favoritmi pre rádiá. Jednoducho je reálna možnosť, že by sa mohli stať hitmi. Osobne sa mi veľmi páčila skladba Ivany Židovej – Na kúsok papiera. Táto skladba nás všetkých v porote prekvapila, pretože sme ju nepoznali. Mám veľké tušenie, že ak bude Ivana pokračovať ďalej a prespieva túto pieseň s kapelou v štúdiu, má obrovskú šancu stať sa hitom. Páčili sa mi však aj iní a držím im palce. Myslím, že spev ide stále dopredu, čo je dobre. Možno sa relácii SuperStar podarilo prebudiť v ľuďoch isté ambície a posunúť ich dopredu. Je fajn, že sa takéto súťaže robia. Veľké „super“ patrí naozaj všetkým organizátorom, tým, ktorí súťaž pripravovali či sponzorovali.
V sobotu tu boli deti z celého Slovenska a ani jedno z nich nesklamalo, skôr naopak – všetci príjemne prekvapili. Bolo to vidieť na obecenstve, ktoré sa super bavilo, čo je najdôležitejšie. Som rád, že som tu mohol byť. Ak ma pozvú aj o rok, určite veľmi rád prídem.
Dá sa takýto začiatok speváckej kariéry porovnať s tým vaším?
Charakter takýchto súťaží je vždy subjektívny, lebo hodnotí len úzka skupina ľudí, nie všetci. Toto je podľa mňa pre súťažiacich trochu nespravodlivé, pretože je rozdiel, keď hodnotia ľudia a keď sa tejto funkcie zhostí porota. Súťaže sú však o tom a je už dlho zaužívané, že porota tam jednoducho musí byť a rozhodovať o tom, kto postúpi, kto nie. Tým, ktorí nepostúpili, však odkazujem: v roku 2002 som nepostúpil na Košickom poklade. A aj tu bola porota... Potom sa mi však podarilo posunúť trošku ďalej - a to je podstatné. Takže ešte raz: tí, ktorí hudbu milujú, si nemusia zúfať! Musia pri nej vydržať a raz sa im určite podarí presadiť.