Osemdesiatka je predsa len málo

Minulý víkend som bola na oslave. No a čo? – poviete si. – Oslava ako oslava. Každú chvíľu niekto niečo oslavuje, tak čo je na tom také vzrušujúce?
Pre mnohých to nie je možno nič zvláštne, ale ja som si po dlhom čase priam labužnícky vychutnala naozajstnú súdržnosť rodiny. (Vlastne až taká súdržná nie je, no aspoň to tak na chvíľu vyzeralo. A bolo to príjemné.) Akcia sa konala v Zázrivej, v dedine, kde žije moja starká, oslávenkyňa. Má už 80 rokov aj nejaké drobné. Bolo úžasné pozorovať, ako sa v rodnom dome schádzajú jej deti so svojimi polovičkami a deti jej detí. Uvedomila som si, že krstnú mamu, „najsamobľúbeného“ bratranca, sesternicu zo Žiliny, ktorá sa ladne žensky zaoblila, ďalšieho dvojmetrového bratranca, ktorý vyrástol hádam o ďalších 20 „centi“ a sesternicu, ktorá akosi náhle opeknela, ... že som ich všetkých nevidela už celú večnosť. Ale hlavne svoju starkú, 80-ročnú bytosť, ktorú nadovšetko zbožňujem. Nemá už ani jeden zub (pred niekoľkými rokmi sa ešte „pýšila“ jedným). Teraz jej už ostal len neskutočne podrezaný jazyk. Ten dokáže byť aj pekne uštipačný, takže by jej ho závidel nejeden satirik alebo politik.
Sedeli sme v obývačke a priznám sa, že zo začiatku mi bolo tak trochu zvláštne. Predsa len som niektorých nevidela už vyše roka, skoro nič som o nich nevedela. Človek by si pomyslel, že práve preto si máme čo povedať a ústa sa nám ani na minútu nezavrú. Opak bol však pravdou, teda aspoň pre mňa. Na zlomok sekundy som sa cítila bezradne. Našťastie len na ten zlomok. Blyslo mi totiž mysľou obdobie, keď sme boli deti. Zima v Zázrivej znamenala besniace sánkovačky, leto zase stavbu „plesa“, lezenie po stromoch, obité všetky končatiny a neskôr zber húb, ktorý som z hĺbky svojej duše nenávidela, lebo ja si hríb nevšimnem ani keď stojím pol metra od neho. Ale čo neurobím pre bratranca Libora, ktorý šľapanie do lesa miloval. Áno, kvôli nemu som vstávala cez prázdniny aj o pol siedmej ráno – síce ma musel budiť s veľkým krikom už trištvrte hodiny pred odchodom, ale vstala som a to sa predsa počíta, nie?
Keď som si na tieto a kopec iných vecí spomenula (pripomínam, že za rekordne krátky čas), nechápala som samu seba, ako som sa mohla báť, že nebudem mať s nimi o čom hovoriť (minimálne s Liborom). Veď to je nemožné. Nakoniec s každým som si niečo... A so starkou taktiež. Ako vždy, na začiatok sme sa posťažovali na to, čo nás bolí, potom „poohovárali“ jej dcéru a moju mamu, na rad prišli rečičky o škole, fešáčikovi a samozrejme si zase neodpustila narážky na objem mojich stehien, avšak tentokrát sa vyjadrila pochvalne. Ale to asi len preto, lebo mala narodeniny a chcela byť milá! (Ale moja starká je krásna osôbka a aj keď sem-tam „zadre“, viem, že to nikdy nemyslí zle. Má nás všetkých rada a ja ju tiež, napriek tomu, že si niekedy na prvýkrát nevie spomenúť na moje meno. Nevadí. Však keď ja budem mať 80 rokov (ak sa dožijem), možno nebudem vedieť ani to svoje).
Týmto krátkym článočkom som vlastne nič podstatné nepovedala. Chcela som tým aspoň vzdať hold nielen mojej starkej, ale aj všetkým starým ľuďom, za ich život s mnohými trápeniami. Dúfam, že keď ja raz budem mať vek mojej starkej, nestane sa zo mňa ufrfľaná starena, ktorú nikto nebude mať rád.