e zákutia našich krásnych, ale zradných hôr. Musia byť pripravení na sneh, vietor, blesky, prudký dážď, lavíny. Ich práca by možno bola o niečo jednoduchšia, keby turisti chodili len tam, kde majú. Niektorí z nich však túžia po poznávaní nepoznaného a vyberú sa aj na také miesta, ktoré sú práve kvôli bezpečnosti uzavreté. Mnohokrát k nešťastiu dopomáhajú aj veľmi rýchle zmeny počasia. V takomto prípade pomôžu len ľudia, ktorí hory poznajú, sú s nimi spätí a vedia, čo majú v danej situácii robiť. Reč je o horských záchranároch.
Navštívili sme Rudolfa Žuffu z Horskej záchrannej služby Západné Tatry – Roháče. Pracuje ako záchranár už 16 rokov a ako jediný z tunajšieho tímu má špecializáciu na hľadanie ľudí zasypaných lavínou. Pri tom mu pomáha aj jeho lavínový pes.
SPLNIL SI SEN Z DETSTVA
Hoci deti v útlom veku často menia svoje sny a predstavy o tom, čím chcú byť, Rudolf Žuffa bol iný. Už odmalička vedel, že keď raz vyrastie, chce sa stať záchranárom. Potom, čo ukončil strednú školu, urobil si v Banskej Bystrici nadstavbu - odbor záchranár. Dodatočné absolvovanie tohto štúdia je nevyhnutné, aby človek mohol zachraňovať druhých.
„Bol to odjakživa môj veľký sen. Otec bol dobrovoľný člen horskej služby, takže som sa s touto činnosťou stretával často. Vedel som, čo robí, ako to robí a chcel som sa venovať tomu istému. Okrem toho som sa narodil v Zuberci, žijem tu a na Roháče sa pozerám každý deň. Hory ma vždy veľmi lákali. Som rád, že sa mi podarilo splniť si vlastný veľký sen. Nie každý má to šťastie,” povedal nám dlhoročný záchranár.
MILÁČIK RODINY - LAVÍNOVÝ PES
Pri povolaní záchranára musí každý vedieť robiť všetko. Popritom sa môžu vyčleniť aj určité špecializácie. Rudolf Žuffa sa krátko po svojom príchode k horskej službe rozhodol vybrať práve touto cestou. Jeho špecializáciou sa stal lavínový pes. „Keď som sem prišiel, lavínový pes tu nebol. Je len dobre, ak sú v každej horskej oblasti aspoň dva. A my sme tu nemali ani jedného. Vtedy som k tomu dospel viac-menej nasilu, ale vôbec to neľutujem. Teraz mám už tretieho lavínového psa a až do konca života by som chcel mať pri sebe toto zviera. Aj keď už budem na dôchodku. Bývam aj s rodinou v dome, takže k nám ten pes už jednoducho patrí,” podotkol záchranár. Lavínových psov dostávajú ich majitelia úplne od maličkého šteniatka a každý si cvičí toho svojho sám. „Keď má človek psa odmala, vytvorí sa medzi nimi zvláštne puto, vzťah, ktorý je pri ich spolupráci veľmi dôležitý. Sú prípady, že sú pridelené aj staršie psy, ale to sú len výnimky. Pravidlom však stále ostáva, že je najlepšie byť so zvieraťom od samého mláďaťa.” Okrem toho, že pes musí mať dobrý čuch, potrebuje aj dobrú stavbu a huňatú pokrývku tela. Nemecký ovčiak, ktorý je najlepšou rasou na lavínového psa, môže vykonávať svoje „povolanie” maximálne dvanásť rokov. Ako Rudolf hovorí, na naše tvrdé podmienky je to pre neho akurát dosť. Pokiaľ sú normálne dni, teda také, kedy nehrozí žiadne lavínové nebezpečenstvo, pes oddychuje doma. Pokiaľ má však službu, alebo je pravdepodobnosť, že lavíny padať budú, odchádza štvornohý miláčik rodiny do terénu s ním.
BEZOHĽADNOSŤ LYŽIAROV PRINÁŠA MNOHO VÁŽNYCH PORANENÍ
V lete sa horská služba nestretáva s toľkými úrazmi ako v zime. Pre bezohľadnosť, sebeckosť a nevšímavosť mnohých lyžiarov, či snowboardistov dochádza k mnohým, často zbytočným zrážkam a poraneniam. Zjazdovky sú v zime síce preplnené, no ľudia by mali k týmto podmienkam prispôsobiť aj svoju jazdu. A to je pre mnohých veľmi ťažké... „Najviac úrazov je na zjazdovke. Keď som nastúpil k Horskej službe, stretávali sme sa hlavne s poraneniami nôh. Teraz je ich už menej, pretože sa zvýšila kvalita viazaní. Začíname sa však stretávať s oveľa ťažšími úrazmi. Čoraz častejšie dochádza k zrážkam lyžiarov a pritom už vznikajú vážne poranenia. Hlavne pokiaľ ide o rôzne vekové aj váhové rozdiely. Napríklad, ak zrazí stokilový muž malé dieťa, dá sa to prirovnať takmer k zrážke s autom. Vtedy dochádza k ťažkým poraneniam hlavy, prípadne chrbtice. Najhoršie je to hlavne preto, že človek nečaká náraz od chrbta,” vysvetlil Rudolf. Preplnenosť zjazdoviek niektorí dobrodruhovia veľmi radi menia za miesta, kde prístup povolený nie je. V Roháčoch našťastie tento problém nie je až taký rozšírený, pretože sú tu vyčlenené doliny, kde je povolená špeciálna disciplína - skialpinizmus. Na to je však potrebný preukaz, ktorý taktiež nedostane len tak hocikto. S neopatrnými výjazdmi do najvyšších hôr, túžbu po adrenalíne a extréme by teda mali milovníci výšok radšej dôkladne prehodnotiť. Nikdy totiž nemusí byť počasie na horách také, ako sa zdá zdola...
NAJHORŠIA JE BEZRADNOSŤ...
Rudolf sa pri záchranných akciách stretol s mnohými situáciami. Niektoré niesol veľmi dobre, pretože skončili šťastne, sú však aj také, z ktorých sa nevracal s úsmevom na tvári. Ako sám tvrdí, najťažšia na ich práci je bezradnosť pri akciách, pri ktorých vedia, že idú už len po mŕtvych ľudí. Ešte ťažšie je to vtedy, keď sa jedná o mladých ľudí... „To je to najhoršie. Viete, človek robí všetko pre to, aby ich zachránil, riskuje vlastný život a nakoniec to aj tak dopadne zle,” povedal. Najhorší zážitok mal z akcie po páde lavíny v Spálenskom žľabe na Silvestra 2005. „Keď sme spod snehu vykopali sedem mŕtvych mladých ľudí, tak sa nám po návrate ani nechcelo oslavovať Silvestra. Hrozné je to, že človek robí všetko, čo môže a aj tak im nedokáže pomôcť.” Rudo si však nespomína len na tie neúspešné záchrany ľudských životov. Našťastie je aj mnoho takých, ktoré skončia šťastne a bez zranených, či nebodaj mŕtvych. „Spomínam si na dve vydarené akcie, ktoré boli síce veľmi namáhavé, ale záver bol úspešný. Bolo veľmi škaredé počasie, nasnežilo veľa snehu a bol vysoký lavínový stupeň. Práve vtedy sa nám z Hrubej kopy ozvali traja turisti, ktorí nás prosili o pomoc, pretože v takom počasí odtiaľ nedokázali zísť. Podarilo sa nám k nim dostať a potom sme ich šťastne dopravili až na Zverovku. Podobný prípad sa stal aj na Pacholi. To bola jedna z najťažších záchranných akcií, na ktorej sme niektorí aj poriadne poomŕzali. Vtedy tiež zablúdili traja turisti a tak sme sa hneď v noci vybrali za nimi. Bolo však strašne zlé počasie, tak sme sa museli vrátiť. Hneď ráno sme k nim vyrazili opäť a podarilo sa nám ich nájsť, aj napriek hroznému počasiu. Mali síce omrzliny, ale žili,” spomína dlhoročný záchranár.
PRED HORAMI MAJÚ REŠPEKT
Horám netreba dôverovať, ani keď ich poriadne poznáte. A už vôbec nie, keď ich nepoznáte. Nikdy totiž nemôžete vedieť, kedy vás zo svojich hrebeňov zhodia...
Najhoršie a najnebezpečnejšie lokality v Roháčoch sú na Ostrom Roháči a Baníkove. Ako však Rudolf Žuffa podotkol, skôr napreduje Baníkov. A ak z neho už raz spadnete, nádej na prežitie takmer neexistuje... „Je to nebezpečné počas celého roka, aj keď v zime by sa sem nemalo chodiť vôbec. Hrebeň Západných Tatier je však veľmi populárny a, napriek zákazu, turistov veľmi láka.”
Vrcholy hôr sú teda pre niekoho lákadlom a výzvou, u iných vzbudzujú hrôzu a strach. Poznajú takéto pocity aj záchranári? „Kým som bol mladší, bál som sa menej, s pribúdajúcimi rokmi však môj rešpekt voči horám rastie. Myslím, že to ani nie je strach v pravom slova zmysle, na sile naberá skôr moja obrovská úctu voči horám. Už viem, čo všetko sa môže stať a mám aj vlastné skúsenosti spod lavíny. Lenže práve s rastúcimi skúsenosťami rešpekt voči našim horám vo mne neustupuje, ale narastá.”
ZÁCHRANA ZÁCHRANÁROV Z PAZÚROV LAVÍNY
Ani záchranári nie sú imúnni voči prekvapeniam počasia a zradnosti snehu. Pri tragédii v Poľsku zahynuli dvaja mladí záchranári, iných dvoch však smrtiaca lavína so sebou nezobrala. Jedným zo šťastlivcov bol práve Rudolf. „Ako horský vodca som raz v nedeľu sprevádzal skupinku francúzskych turistov. Svah sme v piatok testovali výbušninami a podozrenie na spadnutie lavíny tu nebolo žiadne. Dva dni nato sa však lavína spustila práve podo mnou. Našťastie, nestalo sa nič vážne,” spomína Rudolf Žuffa na lavínové dobrodružstvo. Iným príbehom so šťastným koncom bola záchrana ďalšieho záchranára. „Stalo sa to na kurze, ktorý sme mali na Zamkovského chate. Práve vtedy tu spadla lavína a zasypala nášho kolegu, kamaráta z Vysokých Tatier. Viac ako dve hodiny bol pod lavínou. V takýchto prípadoch už po dvadsiatich minútach rapídne klesá šanca na prežitie. Vedeli sme, že ideme neskoro, že je veľmi malá šanca, aby kamarát ešte žil. Našťastie ho však lavína zasypala tak, že práve pod ním tiekol potok. Nad ním bola vrstva kyslíka, takže kolega mohol dýchať. Mal obrovské šťastie, pretože keby spadol nižšie, bol by sa utopil, a ak by ostal čo len trochu vyššie, udusil by sa. Boli sme nesmierne šťastní, keď sme ho našli živého,” dodal nakoniec Rudolf Žuffa, otec troch detí a niekoľkoročný horský záchranár.